Občas sa pýtam samej seba kde to vlastne žijem. Je to skutočne len ilúzia? Niekedy si prajem, aby bola. Nie preto, že by som to chcela, ale je pre mňa bolestivé sa pozerať na ľudí a zisťovať, že môžu žiť tak zaujate, organizovane, presne. Hmm človečina na mieru – to je dnešný idol. Pokiaľ nezapadáte do tohto obrazu, ste hodnotený ako divný človek, ktorý neprijíma, to čo mu život ponúka. Ponuka je však v našom umelo vytvorenom svete veľmi obmedzená je tam práca, manželstvo muž/žena na celý život, a výchova detí. Na tom by nebolo nič zlé, ale čo ak vy momentálne nepociťujete túžbu nemať ani jednu z týchto ponúk? Máte stále na výber, ale už riskujete. Riskujete, to, že vás spoločnosť neprijme. Neprijme a vy sa budete cítiť doma – na svojej planéte ako votrelec. Ako niekto, kto tu je vlastne nepotrebný. Nepotrebný – zbytočný. A kto chce taký byť? Samozrejme sú frajerstvá a jedno z nich je prestať sa pozerať, čo si myslia druhí, áno dá sa to, ale je to vedomé rozhodnutie niečo zmeniť a nie ľahké aspoň pre mňa. Zakaždým, keď si už myslím, že som z toho von a už mi nezáleží na tom, čo si kto o mne myslí príde skúška a moja sebakontrola ju veľmi rýchlo ohodnotí a ako to tak zvykne byť – nie príliš kladne. Nároky, ktoré si kladieme na seba samých pretože to tak máme naprogramované už od detstva z nás robia väzňov vo vlastnom tele. Ako sa ich teda zbaviť?
Keď som sa rozhodla ísť inak ako iní (moja rodina, priatelia, frajeri) zostala som sama. Mala som pocit, že to bude to najhoršie na celom procese, no mýlila som sa. Bolo to zatiaľ to najkrajšie poznanie. Zrazu som našla tú neskutočnú energiu lásky, ktorá mi tak veľmi chýbala a ktorú som sa snažila niekoľko rokov nájsť von. Keď počúvam seba žijem. Žijem ako nikdy pred tým. Som šťastná, či sa von v mojom svete robí to alebo to mňa sa to vôbec netýka. No má to jednu chybu. Niesom autista a milujem spoločnosť. Milujem ľudí a všetko živé, čo nám táto Zem ponúka. A tak sa cítim ako medzi dvoma stenami. Na strane jednej je moje ja, ktoré vie najlepšie, čo mám robiť a na strane druhej som ja a okolo mňa xy ľudí, ktorých príjmam pretože mi to pripadá prirodzené, no zabúdam na fakt, že každý má svoje vzorce správania, svoju výchovu, svoj pohľad na danú situáciu a svoju dušu, s ktorou si má prejsť to čo má. Ako teda zostať v spoločnosti a celistvá v srdci? Čím riešim viac vecí tým sa mi toho viac otvára. Len nedávno som si začala vytvárať svoj svet aj keď je zatiaľ len vo mne a bojí sa vykuknúť svetlo sveta. Ja mu, ale verím a viem, že raz nastane ten čas, keď sa duša odváži a vyjde von naplno.
Prajem nám, aby sme svietili a prinášali nádej tam, kde svetlo zhaslo.*heart*
