112

Pred pár dňami som bola na premiére muzikáu Frida o mexickej maliarke Fride Kahlo v bratislavskom Teátre Wustenrot. Predstavenie skvelé, emócie sa preliali do žíl a prúdili mnou po celý večer. Na slávnostnej recepcii som sa dala do reči s istým hercom, ktorý s manželkou vychováva trojročného synčeka. Posťažoval sa, že riaditeľka škôlky, kam chodí jeho syn, keďže rodičia musia pracovať, mu nedávno vyhodila na oči, že malý je hyperaktívny, nespolupracuje, je veľký individualista a často nepočúva pani učiteľku. Hm. A čo ako teraz očakávala od otecka? Že si doma so synom pohovorí, že mu pohrozí, dá na zadok, alebo že mu bude vysvetľovať, že nesmie byť hyperaktívny, musí spolupracovať, nesmie byť individualista a pani učiteľku počúvať musí a basta. Herec bol zjavne nešťastný zo slov, ktoré si v škôlke od riaditeľky vypočul. “Vieš, robíme všetko s najlepším úmyslom, malému naozaj nedovolíme všetko čo si zmyslí, vo výchove máme dosť jasné pravidlá a so ženou sa snažíme vysvetľovať malému všetko trpezlivo a s láskou. Doma s ním problém nemáme, alebo aspoň sa nám jeho správanie nezdá ako problémové. Nozrmálne zdravé trojročné decko to je. Neviem, čo robí v škôlke, keď sa naňho sťažujú… Naozaj ho vychovávame najlepšie ako vieme…” vylieval si ťažké srdce herec.
Ako som ho počúvala, napadla mi priama súvislosť jeho akože problému s muzikálom Frida. Totiž, v muzikáli vystupuje aj Fridina mladšia sestra Christina. Už na pohľad celkom iná ako jej slávna sestra Frida. Nielen postavou, ale aj správaním, názormi, tým ako žije. Frida v stvárnení Katky Ivankovej je vysoká, až príliš štíhla, s ostrými črtami tváre. Jej sestra v podaní Natálie Puklušovej je nižšia blondína so sexi vyžarovaním – ako sa vraví, krv a mlieko… Príliš rozdielne na sestry… O povahe ani nevravím. A to je práve ono! Že každý z nás prišiel na tento svet ako jedinečná osobnosť, s istými predispozíciami a možno aj s určeným osudom. Výchovou sa dá mnoho dosiahnuť, ale nech sa snažíme ako sa snažíme, nikdy to nebude tak ako si to predstavujeme. Jedni rodičia, jedna výchova a aj tak je každé dieťa iné. Vidím to na svojich troch. Nielenže má každé inú farbu očí, ale povahovo sú celkom rozdielne, napriek tomu, že dostali navlas rovnakú výchovu. 
Poradila som hercovi, aby príliš neprežíval výčitky pani riaditeľky. So všetkou úctou k jej profesii, nemala by zabúdať, že pracuje s deťmi. A že musí rátať s tým, že každé je iné, prichádza z iného prostredia a to, že je hyperatkívne, nespolupracuje, nepočúva…a čo ja viem čo ešte… nemusí byť vždy vina rodiča. Celkom ma dostalo, keď mu odporučila, aby si prečítal zopár knižiek o výchove… No, nespochybňujem odborné knihy s návodmi ako si poradiť s hyperaktívnym trojročným individualistom, ale podľa mňa je najväčšou výchovnou devízou LÁSKA. Svoje deti som vychovala bez kníh. Intuitívne a s láskou. Lebo rodičovská intuícia je to najviac. Bez poučiek prídete na to, čo je pre vaše dieťa (a povedzme si rovno – aj pre vás) to nejlepšie. Lebo vy najlepšie viete, čo mu chcete do života dať, akého človeka z neho chcete vychovať. Ak vo vašom živote nechýba LÁSKA, potom nepotrebujete žiadne rady a tabuľky. Toto mi vraví moja materinská intuícia. Moje decká sú už dospelé a som na ne pyšná. A verte, že dostali aj po zadku, aj láskavé objatie. Kedy ako. A ľúbime sa najviac. Bez múdrych kníh a tabuliek.

©2022 Ženy s.r.o.

nebo

Přihlášení

nebo    

Zapomenuté heslo

nebo

Create Account