Buďme k sebe lepší – a skúsme začať od seba… Netuším čím to je, či vekom niektoré veci vnímam inak, alebo som si LEN začala všímať ľudí. Myslím neznámych.
Sedím v kaviarni /väčšinou čakám šéfa na pravidelnú rannú kávu/ a sledujem “pohyb”. Ulica je pre mňa veľmi inšpirujúca, pretože sa tam deje veľa zaujímavého. Každý človek prichádza s tým svojim príbehom, životom, osudom, so svojimi radostami i starosťami.
Tak napríklad dnes. Dotyčný pán sa niekam ponáhľa a v rýchlosti svojich krokov stíha vrieskať do mobilu (úprimne ľutujem osobu na druhej strane, nič príjemné začať deň takouto “sprchou”). Oproti nemu prechádza milá staršia pani so svojím malým psíkom a venuje mu úsmev. Pán nereaguje, ďalej rieši svoj problém v telefóne a pani sklopí oči. Ja ako nestranný pozorovať popíjajúci svoju rannú kávičku sa iba ticho prizerám a mrzí ma správanie “nervózneho” pána. Na moje prekvapenie to pani so psíkom vôbec nerozladilo. Opäť zodvihla hlavu a s úsmevom na staručkej tváričke začne hľadať miesto v kaviarni, nachádzajúcej sa priamo oproti miesta, kde práve sedím. Sadá si k malému stolíku do rohu kaviarne, psík sa pohotovo a bez príkazov ukladá pri jej nohu a stráži svoju paničku. Mladá čašníčka vychádza von, spýtať sa svojej zákazníčky, čo môže ponúknuť. Starká zdvihne hlavu s otázkou, či môžu len chvíľku posedieť, oddýchnuť si. Mladá čašníčka sa usmeje a vzápätí sa stráca vnútri kaviarni. O chvíľku výchadza s pohárom vody pre pani a s miskou pre psíka. Wau, wau, wau! A toto je tá ľudskosť, ktorá mi chýbala.
Napriek tomu (možno práve kvôli tomu!), že áno máme svet plný stresov, starostí a občas každý jeden z nás ťahá z posledných síl, stále si dávam dookola tie isté otázky.. Kam sa vytratila tá “obyčajná ľudskosť”, kam sa vytratili slovíčka ako prosím, ďakujem a prepáč? Áno iste, niektorí pravdepodobne povedia, taký je teraz život, uponáhľaný. Verte mi, aj ja mám starosti, aj ja riešim problémy, riešim hypotéku, čo kedy nakúpiť, čo vybaviť a áno priznávam tiež sa mi občas zdá, že 24 hodinový deň je proste “sakra málo”, no napriek tomu sa snažím byť ľudská. Byť vďačná za maličkosti, darovať či vrátiť úsmev /predsa nás nestojí nič, a verte či nie, i ten najzamračenejší pán akého ste dnes stretli – ho potreboval, napriek tomu že ho neopätoval/. Buďme k sebe lepší, všímajme si ostatných ľudí, darujeme si navzájom úsmev a nie zamračené (smutné) tváre, robme si život krajším – žime život, neprežívajme ho!
A pamätajme si, žijeme iba raz, ale ak to robíme dobre, tak RAZ bohato STAČÍ … 🙂
