Ako vyzerá deň normálnej matky? Ráno vstane, prichystá raňajky a desiaty, v rýchlosti sa postará o to, aby nešla do práce v teplákoch a začne s rozvozom detí. Potom letí na poslednú chvíľu a často aj trochu neskôr do práce, kde celý deň podáva nadštandartný výkon, aby ju náhodou nikto neobviňoval, že je ako matka menejcenný pracovník. Po práci rýchly nákup, deti, krúžky, večera, úlohy, manžel, pes, škrečok…
V tomto bežnom kolobehu si ani nemá čas uvedomiť, že má nejaké vlastné potreby, okrem úplne najzákladnejších fyziologických. Ovšem ruku na srdce, aj tie niekedy zanedbáva.
Telo a aj psychika toho unesú veľa, no zrazu sa žena dostane do bodu, kedy už nemá vnútorný zdroj na zvládnutie situácie a je to tu. Výbuch, krik, iracionálne obviňovanie voči všetkým a všetkému nasledované zúfalým plačom a pocitom viny zo zlyhania. Nikto to nechápe, veď ešte pred chvíľou bolo všetko v poriadku, mama normálne fungovala, usmievala sa… Búrku, ktorá sa diala v jej vnútri nikto nemohol vidieť a ona sa snažila nával preťaženia tiež premazať.
Je to takto naozaj nutné? Naozaj chceme donekonečna odkladať svoje potreby na posledné priečky a ešte nižšie?
A vlastne prečo?
Aby sme svetu dokázali, že máme hodnotu, že všetko zvládneme, aby nás svet konečne prijal?
A kto je ten svet?
Na to si každá žena musí nájsť odpoveď sama…
Ak váhate, či máte právo myslieť tak trochu aj na seba, tak vám možno pomôže, že je to vlastne dané zákonom a nie hocijakým. Snáď sa nikoho nedotknem, ak si dovolím tvrdiť, že Listina základných práv pojednáva o ľudskej dôstojnosti, či slobode, rovnosti…
Ako inšpirácia to poslúži, zmenu vo svojom postoji však musí urobiť každá z nás sama za seba.
Zimné počasie a celkovo energia zimy, to je ideálny čas k tomu, násť si pre seba chvíľu na úprinosť. My ženy potrebujeme k svojej rovnováhe tak zdieľanie, ako aj samotu. V samote sa učíme byť si oporou a prijímať všetky svoje stránky a v zdieľaní sa chceme o svoje pocity a poznatky deliť.
Nemám recept na to, čo je dobré pre všetky ženy, pre inšpiráciu však môžem napísať, ako to robím ja. Moja potreba byť chvíľu sama so sebou je každodenná a absolútne nutná. Dopriavam si čas pre sebá ráno, keď si 20 minút zacvičím. Ak nestihnem vstať skôr, ako ostatní, tak sa nekompromisne zatvorím do izby a všetci už vedia, že ma nemajú rušiť. Taktiež večer, keď byt stíchne, potrebujem pár minút len pre seba. Zapálim sviečku, uvarím čaj a len tak sama so sebou chvíľu sedím a nechávam doznieť všetko, čo sa cez deň udialo. Mám pri sebe zošit, aby som si prípadne zaznamenala myšlienky.
A zdieľanie? Tak na zdieľanie mám okolo seba pár ženských duší, ktoré rezonujú s mojou a zdieľanie vždy spojujeme s nejakou ďalšou príjemnou aktivitou, napríklad saunou, či prechádzkou. Takéto zdieľanie si zaraďujem do každého týždňa aspoň dvakrát, pretože je pre mňa mimoriadne dôležité.
Okrem toho sa aspoň dvakrát do roka vydám na nejaký výlet úplne sama. Niekedy je to víkend cvičebný, či jógový, alebo len tak oddychový. Posledne to bol pobyt v tme, to je však iný príbeh…
Keď si tieto svoje potreby ustrážim, tak doma je usmiata a naozaj spokojná mama a manželka.
Je na každej z nás, aby si svoje hranice ustrážila a postarala sa nielen o potreby všetkých okolo, ale hlavne o tie svoje. Matka, ktorá popiera svoje potreby dokáže dosť dlho fungovať na energetický dlh, raz to však pretečie a potom je navodenie rovnováhy zložitejšie.
A nezabúdajme, že aj tým, ako sa správame k sebe, vychovávame deti a učíme ich robiť to isté…
Autor: Erika Župová, kouč, lektorka a spoluzakladateľka Být ženou mě baví a OZ Mamapoďsahrať
