Môj syn ako môj učiteľ /alebo vážna diagnóza ešte nemusí znamenať koniec sveta/
 
Určite ste zažili obdobie, keď vám všetko išlo ako po masle, darilo sa vám v práci, i v súkromnom živote bolo všetko v poriadku a zrazu sa stalo niečo, čo ste vôbec nečakali, napríklad výpoveď v práci, finančné problémy alebo vážne ochorenie v rodine.
Tak presne to sa stalo nám.
Predstavte si, že vážna diagnóza /svalová dystrofia/ vášho staršieho syna obráti váš dovtedajší život naruby.  Zrazu ste postavení pred hotovú vec a musíte s tým žiť. Nič iné vám ani neostáva. Lekári nedávajú vášmu synovi žiadne nádeje a vám ostanú len oči pre plač. Všetko je zrazu zastreté, akoby v hmle. V prvých momentoch to popierate ,nechcete tomu uveriť, nie, to predsa nie je možné, to je nejaký omyl, lekári sa určite zmýlili.  Bohužiaľ, bola to pravda  a vy sa musíte k tomu postaviť čelom. Schválne nepíšem zmieriť sa s tým, pretože je to nemožné. Nejde to.
Okrem nekonečnej a nekončiacej bolesti v srdci musíte riešiť kopec praktických záležitostí, od lekárov cez úrady až po poisťovne.
No kvôli synovi vydržíte všetko, len aby ste mu uľahčili život.  
V ďalšej etape hľadáte nejakú nádej, niečo, čo by pomohlo vášmu synovi. A medzitým žijete svoju realitu  a ochorenie sa stane súčasťou vášho života. Pomaly a postupne si zvykáte na to, že choroba uberá vášmu synovi sily a vy ste prvý, kto mu pomáha pri tom, čo nezvládne. A robíte to s nesmiernou láskou, ochotou, no zároveň aj akousi revoltou, ktorá vám z najvnútornejšieho vnútra tvrdí, že to predsa nie je spravodlivé…..že deti by nemali trpieť. No musíte s tým žiť a popasovať sa s tým najlepšie ako len viete.
Tak ako váš syn. Našiel si svoj vlastný priestor, svoj vlastný svet a vlastný spôsob, ako sa s diagnózou vyrovnať. A  prispôsobiť  tej potvore/chorobe/ všetko. Lebo tá si robí čo chce a ako chce. 
No váš syn vám nastavuje zrkadlo. Povie vždy čo si myslí a presne udrie klinec po hlavičke.
Keď vám jedného dňa povie, že má pestrý život a že s touto diagnózou sa dá žiť, tak mu dáte za pravdu a budete ho  milovať ešte viac ako predtým. Hoci,  neviem, či sa dá ešte viac ľúbiť tak úžasného syna.
Áno, dá sa žiť s takou chorobou a dokonca veľmi plnohodnotne. Vďaka tomu, že si váš syn našiel svoje koníčky a svoju oblasť záujmov, vy to prekonávate hrdinskejšie. A ste nesmierne hrdí na to, že môžete byť toho všetkého súčasťou. Že povzbudzujete jeho tím na pravidelných hokejových zápasoch,  že kričíte: „gól!“ smerom k futbalovému trávniku už po stý krát s takým oduševnením a takou radosťou,  s akou to všetko prežíva váš syn. Keď vidíte tie iskričky v jeho očiach, všetko sa vám zdá zrazu ľahšie. A nadobudnete presvedčenie, že predsa to len pôjde a vy sa z toho života dokážete tešiť. A váš syn vás naučí, čo je v živote naozaj dôležité: láska, pokora a chuť žiť aj napriek prekážkam.
 
 
 
 
 
 
 
 

0 Komentářů

Napište komentář

©2024 Ženy s.r.o.

nebo

Přihlášení

nebo    

Zapomenuté heslo

nebo

Create Account