Láska a sebaláska: Prečo je dôležité najprv milovať sám seba
Určite mi dáte za pravdu, že láska je ten najkrajší pocit, ktorý môžeme prežívať. Jej sila je prirovnávaná k sile Bohu. Veď Boh je láska. Cez to všetko má veľmi blízko k bolesti a strachu. Raz som čítala, že človek chce byť v prvom rade milovaný, ak nie je milovaný chce byť uznávaný a ak nie je ani to, chce byť aspoň nenávidený. Ľudská bytosť túži po pocitoch a to už, či po pocitoch uznania alebo jeho opaku. Prázdnota je to najhoršie, čo môžeme ako ľudia prežívať.
Vo svojom živote som sa vždy snažila byť obľúbená. Už od malička som mala tendenciu robiť veci tak, aby sa to páčilo druhým. Moje ego si nato zvyklo a bolo veľmi príjemné byť na vrchole, no o to viac boleli pády. Keď som nevládala si svoj nevedomý egocentrizmus prejavovať sama prišiel nápad. Muži. Veď, čo je jednoduchšie ako zbaliť chlapa, mať pocit, že ho máte a že ste milovaná, no len do chvíle pokiaľ zistíte, že ste si vymysleli bublinu, ktorá neexistuje.
Prečo? Ako môžete byť milovaný, ak sa v skutočnosti ani vy sami nemilujete? Ako Vám môže niekto dávať jeho lásku, ak vy nedokážete prijať ani tú svoju? Každý vzťah sa mi stal neskutočným zrkadlom mojej osobnosti a ani jeden nevydržal. Ako by aj mohol, veď som mala problém sama so sebou určiť si hranice, pozrieť sa pravde do očí, čo mi chcú dané okolnosti ukázať. A tak stále dookola sa odohrával ten istý príbeh, v ktorom sa menili len herci. Muži v mojom svete. Stále som si opakovala tak teraz to už musí vyjsť, no zakaždým nasledovalo len sklamanie bolesť a beznádej. Vrhala som sa do sebadeštrukcie. Chcela som od mojich mužov to, čo som si mohla dať len sama a to práve lásku. Keď som to nepochopila ani na základe viacerých stroskotaných vzťahov prišiel iný príbeh.
Choroba, pred ktorou som už oči zatvoriť nemohla. Musela som sa pozrieť na seba skutočne takým spôsobom, ktorý som dovtedy nepoznala. Pozrela som sa na seba ako osobu, ktorá je už na pokraji síl a jej jediným spôsobom záchrany je prestať hľadať von, ale nazrieť sa dovnútra. Úplne som sa vzdala, odovzdala a dobre som spravila. Vo svojom vnútri som našla to malé zronené dievčatko, ktorému tak veľmi chýbala sebeláska a sebaprijatie. Potrebovala som padnúť na samotné dno, aby som sa bola schopná opäť odraziť. Kým som v sebe objavila skutočne ženskú silu stálo ma to mnoho. Okrem samotnej choroby a zraku na pravom oku, som sa musela vzdať svojho nevedomého ega, pocitu chcenia a dosahovania najlepších výsledkov. Prišla som o všetko, čo som vo vonkajšom svete mala nato, aby som našla všetko, čo je v mojom vnútri.
Stále som vo veľkom procese. Každý deň sa učím milovať seba samú práve takú aká som. So všetkými chybami a nedostakami, ktoré sú mojou súčasťou a verím, že Boh mi dá šancu, aby som v tom mohla pokračovať čo najdlhšie.
S láskou pre lásku *heart*
zdroj foto: Tatiana Kovalcikova
