„Príď na kávu, ponadávame na chlapov, pubertiakov a na pribúdajúce kilá “ napísala mi na sociálnu sieť jedna známa, s ktorou sme sa roky nevideli. Za ten čas sa jej úspešne podarilo rozviesť s nezvestným manželom v jeho neprítomnosti, zo syna vyrástol mládenec, s ktorým práve lomcuje puberta. “Každé ráno predychávam a to ešte nedávno bol taký môj malý macuško…“ posťažovala sa na margo svojho potomka. Roky vraj letia, hormóny majú na svedomí poriadnu tukovú pneumatiku okolo pása a normálny chlap v ďalekom nedohľadne…
Pousmiala som sa, dievča, viem, o čom hovoríš. Aj mne to letí. Ako vraví známy český režisér Troška: Život je krátky – škrtneme, prdneme a sme tam… Tak si ho užívajme a nefrflime! Až na výnimky, bez ktorých by pravidlo nemalo opodstatnenie, na chlapov „nepindam“. Blbcov zo života eliminujem a tí ostatní mi ho spríjemňujú. Prežila som puberty troch detí a zistila som, že materstvo je jeden veľký amaterizmus – nič o tom nevieme, celý život len tápeme. Vyjde – nevyjde… A tukovú pneumatiku? Pokiaľ sa mi s jej dezénom darí prechádzať hrboľatou cestou života bez defektu, načo sa tým zaoberať? Pre mňa stále dobré a pre chlapov? Celkom alibisticky: Muž, ktorému sa nepáčim, si ma nezaslúži! Ja vlastne fakt nemám na koho nadávať. Takže neviem, či z toho pozvania na kávu niečo bude… *heart*
