Nerozhodla som sa napísať tento článok preto,aby som sa nejakým spôsobom zviditeľnila-mojím zámerom je osloviť všetkých ľudí-a to predovšetkým mladé dievčatá, ktoré sú v dnešnej dobe zo všetkých strán vystavované neskutočnému nátlaku okolia s tým, aké dôležité je udržiavať si vždy perfektný vzhľad, zovňajšok-skvelú postavu, krásne vlasy, nechty, prehľad najnovších trendov v obliekaní i líčení. Pod nátlakom týchto „konzumných hodnôt“ sú mnohé dievčatá rozhodnuté obetovať úplne všetko-a žiaľ nie sú to len peniaze- ale i zdravie, čas, rodinu a v extrémnych prípadoch i samé seba.
Nerobím si nádeje,že sa mi podarí otvoriť oči a zmeniť pohľad na svet,či život každému, kto si tieto vety prečíta, ale keby sa mi nimi podarilo zmeniť názor aspoň jediného človeka, možno mu týmto spôsobom dokonca až zachrániť život či už po zdravotnej, fyzickej stránke, či po tej psychickej,duševnej-brala by som to ako mimoriadny úspech.
Áno,aj ja som bola jednou z vás. Nebola som nikdy namyslená, či celkom povrchná-ale pohltená dokonalosťou, prezentáciou vlastného tela, ktorú som sa snažila za každú cenu preniesť podľa diktovaných noriem z časopisov, filmov,seriálov,prehliadkových mól-skrátka predstáv a názorov tých „nesprávnych“ ľudí. Veľa času som trávila pred zrkadlom, cvičením, líčením, úpravou vlasov.
Bavilo ma to a ešte viac ma bavil úspech a obdiv okolia-vykrútené krky mužov keď som prešla okolo, ale ešte viac závistlivé pohľady dievčat,ktoré si mysleli,že im „patrí svet“- takzvané „horenosky“ a občas som cítila i ľútosť-nad pohľadmi dievčat, ktoré si mysleli, že sa mi svojim výzorom „nevyrovnajú“. Takým som sa snažila,ak bola možnosť samozrejme, poradiť rozličnými „fintami a vychytávkami“, čo a ako spraviť, aby boli sexy a cool…och, keby som vtedy len tušila,ako „málo som im ten moment dávala“.
Viedla som takmer dokonalý život. Práve som úspešne ukončila vysokú školu, pred sebou sľubné vyhliadky vysnívanej kariéry, obklopovalo ma veľa priateľov, medzi ktorými som sa tešila veľkej obľube. Ani nízka výška mi nebránila,aby som sa vo voľnom čase venovala foto-modelingu, v ktorom vyhliadky sa nejavili taktiež na zahodenie-hádzať pózy pred fotoaparátom, špúliť pery kedy treba-to ma neskutočne bavilo.
Najprv cestovanie, kariéra,úspech, potom rodinka ako z katalógu…viem,že by som bola dobrá manželka a ešte lepšia matka…mala som toľko plánov, snov a túžob…
No stačil jediný deň, jediný okamih-a prišla som o všetko,môj život sa zmenil, celý sa prevrátil hore nohami. A dôvod? Choroba, ktorá vo mne číhala celý život spôsobená ťažkým pôrodom, keď som prichádzala na tento svet a bolo len otázkou času, kedy sa prejaví- ale to mi nikto nepredpovedal, nikto ma na to neupozornil,nikto tomu ani z lekárov nevenoval pozornosť, aj keď určité príznaky sa javili už odmalička. I tak bolo ťažké tomu uveriť-poškodený mozog??“Smiešne…to nie je možné-veď som sa celý život učila na samé jednotky,bola som inteligentná. Áno,často som sa strácala, mala problémy s priestorovou orientáciou…ale to tie blond vlasy…a že stále padám a končím v sadre?Som proste čaptavé a nepozorné nemehlo a každý to o mne vie…nie,neverím!“
Z môjho omylu ma vyviedol čas strávený po rozličných vyšetreniach, nemocniciach, nastavovaní liečby znova a znova dúfajúc, že táto je už konečne správna. Z dní sa stali týždne, z týždňov mesiace a z nich roky. Dlhé roky…a veľmi ťažké…plné bolesti,predovšetkým bolesti hlavy, ktorá sa ani nedá popísať slovami. Najprv to začalo epileptickými záchvatmi- k tomu patrili modriny, úrazy, zlomeniny končatín, rebier, ubolené svaly zo stuhnutia a neuveriteľných „akrobatických kúskov“, do ktorých sa telo dokázalo „vykrútiť“ počas kŕčov, poprehrýzané zuby pri silnom stisku sánky.
Liečba bola skrátka-čistá chémia a samozrejme si vyberala svoju daň…takmer vypadnuté a poulamované nakrátko vlasy, ohromná strata hmotnosti, rozpadajúce zuby, zeleno-biela farba pokožky, vyhasnuté zakalené oči, jazvy po úrazoch po celom tele, strata imunity- celotelové zápaly, hnisavé rany, rakovinotvorné bunky,vypovedanie celého tráviaceho traktu (neschopnosť normálne prijímať potravu), žalúdočné vredy, zápal,pleseň na žalúdku, problémy so žlčníkom, postupne vypovedajúce srdce… Tým,že som bývala často a dlho v bezvedomí, kóme a dokonca raz aj klinickej smrti, mozog nebol vtedy poriadne okysličovaný a tým nenávratne poškodzovaný-straty a výpadky pamäte, zabúdanie, boli chvíle/dni,kedy som nespoznávala ani vlastnú mamu. Strácala som sa vo vlastnom dome. Niekedy som bola hodiny/ dni ochrnutá-na končatinách i celom tele, nemohla som rozprávať, alebo som koktala, či nedokázala pomenovať bežné veci ako strom či auto, bola som slepá či hluchá-záležalo od toho akú časť mozgu to momentálne zasiahlo. Najhoršie na tom bolo, že nikdy som celý ten čas nevedela, či sa to spraví alebo taká zostanem už navždy. Prišla som nielen o svoje sny a plány, ale aj o celý svoj doterajší život…o záľuby, o všetko čo ma bavilo a dokonca aj o priateľov. Áno, o tých, o ktorých som si myslela, že budú pri mne navždy. Čas trávený so mnou nebol príliš príjemný na pohľad, u ľudí som začala vzbudzovať strach a zdesenie, vo vzduchu neustále visela hrozba nevypovedanej myšlienky-v akom stave a či ešte vôbec sa preberiem. Z ľudí vytvárajúcich moju minulosť sa stávali už len spomienky a nahrádzané boli len ľuďmi v bielych plášťoch, ktorí neustále riešili čo urobiť, ako urobiť, aké lieky predpísať…časom fakt obohratá bezvýznamná pesnička, ktorá aj tak nikam neviedla.
No k môjmu obrovskému šťastiu tam predsa zostali nejaké tváre- mojich najbližších, mojej rodiny, ktorej hodnotu som predtým nevedela skutočne oceniť-“pretože s nimi nebola taká „sranda, odviazanosť“ ako na rozličných akciach s kamošmi“. A teraz? Teraz sú moje všetko- dávajú mi lásku, starostlivosť, obetavosť, podporu, ochranu, slzy šťastia i smútku, vždy stoja pri mne i v tých najťažších chvíľach. A vôbec nič za to nechcú, neočakávajú… a o to viac ma mrzí, že im to nikdy nebudem mať možnosť oplatiť. Nebudem mať tú možnosť,ako nebudem mať ani možnosť založiť si vlastnú rodinu-nikdy sa neuvidím vo svadobných šatách, nikdy nepodržím v náručí svoje dieťa,nezaspievam mu uspávanku, nikdy mi nikto nepovie „mama“. Nikdy mi ani zrkadlo neukáže prvé šedivé vlasy či vrásky.
Mojím svetom sa stala moja izba, moja posteľ a myšlienky na to, aká a kde by som asi bola,keby som bola zdravá a nepremárnila už 8 rokov svojho života krutou hrou osudu. Viem,že sa už nikdy neuzdravím, nikdy nebudem normálne žiť. Vlastne ani netuším ako dlho budem ešte žiť. Už niekoľkokrát sa mi lekári „vyhrážali“, že ak okamžite nenastúpim na hospitalizáciu,nedožijem sa ani konca víkendu, lebo mi vypovie srdce, z minúty na minútu prestane biť a blaa blaa blaa….Oni nechápu, že zlá burina nevyhynie …Nejaký čas som bola už odkázaná aj na invalidný vozík. Ani som neverila,že sa ešte niekedy postavím na vlastné nohy. Ale postavila. No- niekedy sa cítim viac mŕtva ako živá,ale to už tak je- „raz hore,raz dole“…neustály kolotoč…
K čomu mi pomohla moja krása? Moja roztomilá tvárička?Vyliečila ma? Pomohla mi udržať priateľov? Pomohla mi nájsť skutočnú lásku?Z obdivných pohľadov sa stali zhrozené pohľady ľudí pýtajúcich sa „či ma práve oneskorene pustili z koncentračného tábora,alebo z basy,keď som taká dotetovaná, netušiac, že tetovaniami ukrývam jazvy po celom tele alebo či som sa práve vyhrabala z nejakého hrobu v podobe zombie, aby som strašila ich deti..
A predsa som neskutočne milovaná. Vídam každý deň obrovskú lásku v očiach svojich najbližších, v láskavých očiach mojej maminky, sestry a jej dvoch nezbedných detí, ktoré mi aspoň z časti nahrádzajú tie moje, v tých najúprimnejších guľatých očkách svojho záchranárskeho psíka, ktorý na mňa dohliada 24 hodín denne a doslova mi zachraňuje život…a dokonca aj v očiach muža, ktorý ma skutočne, úprimne miluje a nehanbí sa za to. Nie je to preto, aká som krásna navonok, ale zvnútra- so všetkými mojimi nedostatkami, chybami, bez budúcnosti, bez príjmu, bez možnosti trávenia voľného času ako bežné páry. Život ma naučil dôležitú vec- neriešiť a netrápiť sa nad tým čo bude zajtra. Žijem skrátka tu a teraz, len pre dnešok, pretože žiaden zajtrajšok nemusí prísť. Ale to neplatí len pre mňa. Môže sa to stať i komukoľvek z vás a dnes to ani len netušíte, nikto vám nepríde v noci oznámiť, že vás napríklad ďalší deň zrazí auto alebo vám doktor určí hrôzostrašnú diagnózu. Nebudete to čakať, nebudete na to pripravení, neprispôsobíte tomu dopredu svoje sny a plány.
Nie je to klasická krása, vďaka ktorej som doposiaľ nažive. Je to krása mojej duše- jej odhodlanie, sila, odvaha, vôľa postaviť sa osudu, prekážkam a nikdy sa nevzdávať. Vždy príde „slabá chvíľa“, no je to zasa krása duše-mojich najbližších, ktorí mi pomôžu vždy vstať, aj keď som už odhodlaná zostať ležať. Pripomenú mi,že vždy je dôvod pre koho a čo žiť-len sa treba dívať tým správnym smerom.
Je jedno, či máme blond či čierne vlasy alebo sme pehavé ryšavky. Je jedno, či naše miery spĺňajú ideál alebo majú veľmi ďaleko od čísel 90-60-90. Je jedno, či naše šaty sú značkové alebo z najlacnejšieho výpredaja, či chodíme k profesionálnemu kaderníkovi alebo si vlasy farbíme samé doma- a aj keď to občas riadne dokafreme a výsledok je…ehm…nie vždy práve oslnivý…vždy budeme krásne! Ak sa tak budeme cítiť-ak budeme krásne na duši, budeme pôsobiť krásne aj navonok- a je jedno, kto si čo bude šepkať za naším chrbtom.
Líčte sa, češte sa, špúľte pery a robte si selfiečka (no a-aj ja to robím), ale nerobte to pre Ferka, Janka, Marienku-robte to len a len pre seba,ak vás to baví či teší-ale všetko s mierou a nikdy nie pre to,že to píšu v časopisoch, telke alebo preto, že vám to povedala spolužiačka.
Všetky máme možnosť byť krásne. A každá iným a výnimočným spôsobom. Ja som svoju krásu dlhé roky márne hľadala v zrkadle-ale nakoniec som ju našla niekde úplne inde- v duši, láske, v každom dni, kedy otvorím oči, postavím sa na nohy a mám možnosť objať svojich najbližších. A nikdy som nebola na seba pyšnejšia.
