Život s deťmi: Emócie, únavy a nekonečná radosť
Pozerám sa do zrkadla, je niečo pred pol jedenástou večer a hovorím si – aj bledá a vyplakaná vyzeráš fajn. Vlastne fajn, nie je to pravé slovo.
Vyzeráš tak nejako pokojne a neuterálne. Uzemnene. Vlastne vyzeráš ako z reklamy na Niveu. No po celom dni plného emočných výšok a hĺbok. Ďakujem pekne. Ale pekne po poriadku – o čom som vlastne chcela.
Je to už viac ako tri týždne, čo som s deckami doma. Priedušky, laryngitída, suchý kašel, zhlieniť, vykašľať, odsávať, variť sirupy, čaje, kupovať sirupy, kapsulky, vitamíniky, zábaly – to sú slová, ktoré som používala najčastejšie za posledné dni a týždne. A dnes som sa prichytila pritom, že som naozaj ale naozaj FRUSTROVANÁ. Od naplňujúceho materstva som na míle vzdialená. Hrýzla by som. Presne ako ELA, moja mladšia. Tá to aj robí. A ešte aj štípe. A zúri za všetko. A Miško? Ten zas za všetko plače. Teda asi to robia aj bežne, ale som v stave, kedy stačí iba: “Mamíííí” a tlak stúpa. Platíme na pokladni. Ja v reflektívnej fáze, kedy by som mala čo? No predsa NIČ, iba byť. Ešte k tomu chorá. Sama s obidvomi v obchode 🙂 No nepridaj si,keď môžeš 🙂 Vyťahujem peňaženku a cítim čosi zvláštne, Nestihnem ani zaeragovať a Miško s potmehúdskou iskrou v očkách hlása na celý obchod: “No mami, v obchode sa neprdií!” Viete čo? Presne v tej chvíli prišiel nadhľad. Zaplatila som. Usmiala sa a vyšli sme von, kde nás už čakalo autícko, čo papá peniažky 🙂 No, minule si sľúbila moja, tak davaj, davaj. Posadila som teda ich dve malé riťky do jedno-miestnej formulky a hodila 50 centov. Tá nekonečná radosť v očkách, keď sa formulka rozhýbala by stála aj za milión. 🙂 Ale ten zatiaľ nemám, takže stačilo 50 centov. 🙂
A keď Miško vystupil, Elka znovu stlačila Štart a autíčko sa pohlo len tak. Ďalšia emócia radosti a aby to bolo fér, to isté sa zopakovalo, aj keď sa vymenili 🙂 Takže tento krát to bolo za málo peňazí veľa muziky 🙂 Prišli sme domov a cesta bola plná ďalších vrieskaníc, hádzaní sa o zem a vyhrážok, že budem vyhodená do koša. Ok priznávam, už to po troch týňoch nezvládam. Čo prichádza v mojej hlave? Samozrejme výčitky! Buď rada, že máš zdravé deti. A že máš kde bývať. A že máš manžela. Cítila som sa ako najväčší tyran na svete a ešte k tomu utýraný vlastnými deťmi. Pardón vlastnou hlavou. Lebo som jediná matka na svete, ktorej Nevýchova nefunguje, No bodaj by fungovala, keď už na ňu nemám síl.
Vyplakaná a vyzúrená som si uvedomila, čo som ešte dnes do telefónu s pokojom Angličana hovorila môjmu zdesenému manželovi, že nech sa na seba nehnevá, že je naštvaný, že to ešte s deťmi nezvláda. Že sa predsa učíme, a že na to nie sme samy. Že predsa nemôže dávať to, čo sám nemá a nevie. Pár hodín po tom sa nechávam uniesť emóciami zlyhania a zlosti. A v tom návale emócií plných sebadeštrukcie vnímam, že som môjmu manželovi povedala presne to, čo ja sama potrebujem počuť. A tak je to vždy. Najviac sa učíme, keď niekoho učíme. A najviac rastieme, keď niekomu pomáhame rásť. Cítim veľkú vďačnosť, za to, že ma moje deti privádzajú do šialenstva, pretože mi ukazujú všetko, čo ešte treba spracovať. Aj keď, je toho toooooľko, čo som už spracovala a tooooľko, čo ešte len buem spracúvať:) Vďaka mojim tieňom spoznávam veľmi kvalitných ľudí a zažívam najviac uvedomení, takých tých AHA momentov a vyťahovanie múdrostí z vlastnej duše. Včera som si kdesi prečítala, že keď sa pozeráme iba do svetla, nevidíme tiene.. keď sa pozeráme na tiene, nevidíme svetlo, ale keď prijmeme oba, sme celiství a môžeme kráčať ďalej :) Čo teda idem dnes večer konečne urobiť? Napísať si všetko, čo som v živote zvládla, na čo som hrdá, a na druhú stranu svoje tiene, aby som mohla vedome prijímať aj to, o čom si moja myseľ myslí, že… veď to
PS: SI JANGOVÁ!!! A NIKDY NEBUDEŠ JINOVÁ!! A Ty vieš, čo to znamená. 🙂 Ži svoju pravdu!!!
PS2: Tento rok je pre Teba transformačný. Ideš rozvíjať všetky svoje ženské archetypy. ALE EŠTE SI ICH NEROZVINULA, tak to prosím pripomeň svojmu vnútornému sudcovi 😀
PS3: Psychohygiena písaním je geniálna vec 🙂
Zdroj foto:Pixabay.com
