Holandsko.. Toskánsko.. Čas strávený v Ríme…… potom zase späť načas domov, zbaliť batoh a odísť na jazykový pobyt..
Hlava sa mi trošku motá z povinností, strácam sa ešte v čase z tohto skoku, ktorý sa deje…
Návraty sú ťažké. Keď začnete viac cestovať, pocítite rozdiel. Rozdiel v myslení, … Na Slovensku sa čas akoby vždy spomalí. Eskalátory idú pomalšie a ľudia si na eskalátoroch ani nevšimnú, že niekoho blokujú.. tak isto reakcie ľudí sú tiež pomalšie…. Skrátka.. Ako keby niekto spomalil film.
Ráno kupujem lístok na vlak cez internet. Ale ono to nejde. Prestup on-line neurobím? Skúšam to inak.. Ticket kupujem zvlášť. Nejde to! Mám síce lístok do Břeclavu ale ďalej ma to nepustí…. Mondiè! Nostalgia za holandskými žltými vlakmi sprintérmi, kde je všetko krásne rozpísané…. a kde všetko šlo on-line veľmi ľahko… vlaky šli presne ako hodinky a bola to nádhera!
Je rok 2017? Vážne? Lístok kupujem na stanici. Pani pri okienku ma upozorňuje, že sa mi oplatí zrušiť lístok cez net a kúpiť spiatočný cez pokladnicu. I am confused!
Reklamácia na audioknihu. Po mesiacoch riešenia sa audiokniha spúšťa, dotyčná pani čo to riešila už vraj v spoločnosti nepracuje….
Reklamácia na rozbitý kufor úspešná. Kufrík prišiel na adresu… nie je to ten môj krásny kvetovaný, ale čo už…
Večer.. únava… Dám si ešte v meste zmrzlinu a idem domov.
Stojím v obrovskej rade. Tu, kde predavajú tie naozaj dobré zmrzliny, si radu treba vždy odstáť….
Začujem za mnou rozhovor…
Dievčina sa sťažuje ako je jej ťažko… ako nemá rada tú svoju prácu a ako potrebuje svoj priestor, ale to, čo sa jej páči je drahé….
Započúvam sa….
Spomienka…
Na moju minulosť….
Oslovím dotyčnú?
Rovnaké myšlienky ako ja pred rokom… rovnaké pocity….
Už nevie čo má robiť… mala zlý deň a ešte aj v restaurácii mali už iba knedľu, ktorú ona neznáša…. a potom jej ponúkli kávu, ktorú ona nepije…
A keď sa sekvencie začali príliš opakovať a myšlienky pripomínali tie moje pred rokmi – riskla som to a vstúpila do rozhovoru…
“Prepáčte .. musím sa smiať! Ako keby som sa počula rok dozadu… A ja.. teraz to všetko mám…….. A za rok sa mi naozaj zmenil život.. je to proces, .. a niekedy sa veci musia dramaticky rozpadnúť, aby sa preskladali nanovo…”
Zaváha…
“Naozaj..? Ja sa tak snažím… a ono to nejde,” .. povie unavene..
“Možno to je problém…. niekedy veci treba nechať tak…”, … konštatujem…
Máme zmrzlinu.
Obe.
“Ja som Veronika…”, podáva mi ruku….
Dotknú sa nám dlane a ja z jej očí cítim radosť….
Vstupujeme do zaujímavých dialógov.
Prechádzka pri Dunaji a kopu smiechu…
“Podľa mňa zistíme, že toto sa nám všetko iba snívalo… A povieme si potom, že to bola zvláštna dimenzia zo stupídnymi pravidlami…”, smejem sa…
S Veronikou a jej priateľom sme strávili neplánovane celý večer…..
Bol to krásny čas! Veľa sme sa nasmiali…
Večer, keď som prišla domov – pocítila som obrovskú vďačnosť.
Veronika mi ukázala cestu, ktorou som prešla a tá cesta pokračuje….
Veronika ma upozornila, že som sa niekde posunula…. a je to stále proces… ak začneme pozorovať svoju myseľ a vedome meniť svoje stereotypy – dá sa s tým pracovať. Krok po kroku je to stále lepšie… prerože už vieme, čo nechceme. A ona tá naša duša vie čo potrebuje…
Veronika mi vytvorila zrkadlo a ja som zas jej poskytla nádej… zmysel pre humor.. a moju skúsenosť… Pretože občas má človek pocit, že je vo všetkom sám …a že je všetko marné…….
Je čosi pred polnocou a my kračame mestom… Nebolo to plánované…. rozhovor na ulici sa zmenil v čosi úplne iné…..
S Veronikou sme si nakoniec vymenili kontakty…..
“Ďakujem, že si sa objavila…”, napísala v správe v noci….
Aj ja ďakujem Veronika♡…….
Občas sa do neznámeho rozhovoru oplatí vstúpiť …
Možno získate nové priateľstvo, za ktoré budete vďační a možno nový pohľad na veci, ktoré sa Vám dejú….
Majte sa a pozorujte… občas z toho vznikne zaujímavý scenár…..
Ufónica Kity…
