Novinka z môjho pera 🙂
Skutočný príbeh človeka s morbídnou obezitou, ktorý v hodine dvanástej utiekol hrobárovi z lopaty. Vyjde v decembri.
Úryvok len pre vás 
🙂
„Čo to robíte?“ spýtal som sa a rukou som sa zaprel do stola, aby
sa mi ľahšie vstávalo zo stoličky.
„Volám vám sanitku, pokojne seďte!“ rukou mi naznačila, aby
som nevstával.
Jej slová ma zaskočili: „Akú sanitku? Prečo? Kto vás na to nahovoril?“
„Nikto ma nenahovoril! Ide vám o život!“ pozrela na mňa tak,
až som sa preľakol. Čo ak má pravdu? Napriek tomu som skúsil
namietať.
„Neklamte ma, pani doktorka. Určite vás niekto nahovoril, aby
ste ma postrašili, nech začnem chudnúť!“ pokúšal som sa odľahčiť
napätú situáciu.
Lekárka na mňa vážne pozrela: „Nie, pán Príhoda, vy umierate!“
Zostal som ako obarený. „Prosím? Ako to myslíte, že umieram?“
„Pán Príhoda, ak vyjdete z tejto ambulancie, na chodbe môžete
kedykoľvek skolabovať. Máte tlak 220/180! Mám tridsaťpäťročnú prax
a prvý raz v živote vidím sedieť pred sebou živú mŕtvolu!“
zdvihla obočie, pritlačila sa hrudníkom k doske stola a ľavou rukou
si podoprela bradu. Pozeral som na ňu a nevedel, čo povedať.
V hlave som mal zmätok. Bol to pre mňa totálny šok, no potom
prišla zdrvujúca otázka. „Sú vaši rodičia dostatočne silní?“ opýtala
sa ma lekárka. Jej slová sa mi zapichávali do mozgu ako ihlice.
Ja že mám smrť na jazyku? To vari nie, to preháňa!
„Ako to myslíte, že či sú silní?“ spýtal som sa. „Myslíte silní,
akože tuční?“ skúšal som.
„Nie, pýtam sa, či majú dostatok sily. Pretože ak sa vám niečo
stane, kto vás bude dvíhať? Veď máte 170 kíl!“ Lekárka sa na mňa
zahľadela, akoby vedela, že touto otázkou zaťala do živého. „To je
potom lepšie umrieť, ako prežiť a byť rodičom na oštaru,“ chrstla
mi do tváre. To bol zlom, keď som pochopil, že takto to ďalej nejde.
Už som prekročil rubikon. V tej chvíli mi bolo jasné, že všetky
výhovorky sú len nezmysly, ktoré nemajú reálny základ.
