Často som si myslela, že som jediná a bála som sa. Ale nie som. Teraz to viem. Všetci máme v živote obdobia, kedy sme na samom vrchole rozkvetu a naopak, kedy trocha vädneme. Možno výraz vädneme nie je ten správny. Iba sa na chvíľku jednoducho zasekneme. A možno nie je správne ani to, že som mala pocit, že som jediná.
Chodím okolo horúcej kaše, ale už to vyklopím.
Milujem, keď cítim, že rastiem a rozvíjam sa. Keď mám chuť napredovať, vzdelávať sa, všetko vidieť a počuť. Byť každým dňom lepšia. Nepotrebujem veľa spať, mám energie na rozdávanie. Stíham všetko – baviť sa, pracovať, čítať, seriálovať, venovať sa sebe a všetkým ostatným. Moje dni sú dlhšie. Baví ma skúšať, učiť sa a bádať.
Chcem to, no ešte len hľadám.
Všetko to súvisí s obdobím, ktorému občas čelím. To, v ktorom nekvitnem. Už neplávam s prúdom, pretože sa mi obmotala riasa o nohu a ja som zasekla. Len rozjímam, či už mám znova ísť alebo môžem chvíľku ostať. Väčšinou ostanem, pretože viem, že mi chýbajú už len posledné riadky kapitoly. Viem, že chcem, ale občas potrebujem vypnúť, aby ku mne mohli prísť nové myšlienky…
Každý máme svoje dary.
Vždy som obdivovala a obdivujem ľudí, ktorí dokážu písať. O SEBE. Popísať svoje pocity zhora dole, zľava doprava. Som človek, ktorý si na citoch zakladá, a ktorý sa nimi riadi. Často sa nechávam unášať, no patrí to k mojej osobnosti a mám to na sebe rada. Vzplaniem a vychladnem. Nadchnem sa a sklamem sa. Zasmejem sa a poplačem si.
Ďalšia vec, ktorá ma neskutočne dokáže očariť je SEBAZAPRENIE a SEBADISCIPLÍNA. Je nejaký trik, ako na to?
Odkiaľ, kam a pre koho? Vesmír plný otázok.
Ani sama neviem, či má môj článok niečo povedať. Za posledný rok som pospájala veľa, veľa písmen, slov a viet, no nikdy neboli o mne. Konečne som TO dokázala. Upustila som od chcenia a hľadanie o čom. O pár dní mi mysľou prebehla myšlienka: len tak chcem niečo napísať a napísala som.
