Keď sa narodí dieťa, tak sa väčšina domácností v priebehu jedného roku premení na jedno, dvoj, či troj-izbové hračkárstvo. Plastové multifunkčné predmety sa povaľujú všade a dieťa o ne javí buď len krátkodobý záujem, alebo vôbec žiadny. Mnoho mamičiek sa čuduje, že deti sa snažia byť primárne v kuchyni a napodobňujú ich, alebo sa zaujímajú o rôzne predmety v domácnosti. Bežné hračky tak zostávajú nedotknuté a často sa stávajú len zdrojom neporiadku.
A prečo je to tak?
K odpovedi si dovolím použiť môj obľúbený citát od Marie Montessori:
„Dieťa siahne po obyčajnej hračke len v tom prípade, ak nemá nič zmysluplné na práci.“
Áno, deti potrebujú mať zmysel svojej činnsti , bohužiaľ nám dospelým ten zmysel často uniká.
Dieťa od narodenia prechádza určitými senzitívnymi obdobiami. Sú to vývinové obdobia, kedy má dieťa mimoriadne schopnosti osvojiť si nejakú zručnosť, získať nejakú skúsenosť alebo poznatok. Sú to obdobia intenzívneho záujmu o určité činnosti, ktoré rozvíjajú konkrétne zručnosti.
Dieťa napríklad prechádza od narodenia senzitívnou fázou poriadku, ktorá trvá cca do tretieho roku života. Pre dieťa znamená poriadok niečo iné ako pre dospelého. Vonkajší poriadok môže najprv pomôcť orientovať sa správne v chaose sveta. Poriadok je základom panovania človeka nad vecami. Motivuje dieťa k zmysluplnej činnosti. Na základe vonkajšieho poriadku si dieťa vytvára svoj vnútorný poriadok.
Preto môžete vidieť svoje dieťa, ako si okolo druhého roku života svojim zvláštnym spôsobom upratuje veci. Často ich zoraďuje a ukladá do políc, alebo vytvára dlhé rady na zemi. Pre dospelého človeka to nepôsobí dojmom upratania, dieťa je však nadmieru spokojné. Naplnilo svoju potrebu a je na nás, či sa dokážeme odpútať od svojich očakávaní toho, ako má poriadok vyzerať a dokážeme dieťa podporiť. Ak si dieťa samé uprace svoje veci, teší sa, že veci ktoré pozná, nachádza stále na rovnakom mieste. Vzbudzuje to v ňom pocit bezpečia.
Dieťa sa potrebuje vedieť vo svojom svete orientovať a preto neprehľadne nahádzané množstvá hračiek do rôznych boxov radšej odneste do pivnice. Je dobré nechať v izbe len tie veci, o ktoré dieťa reálne prejavuje záujem. Ak by ste po čase mali pocit, že ich dieťa potrebuje obmeniť, robte tieto zmeny vždy s ním, aby sa jeho pocit istoty a bezpečia zbytočne nenabúral.
Veľkú radosť urobíte dieťaťu, ak ho v tomto veku čo najviac zapojíte do bežného chodu domácnosti a aktivít s tým spojených. Príprava jedla, natieranie, varenie, pečenie, skladanie prádla, či upratovanie, to všetko sú veľmi vďačné aktivity. Práve v tomto veku môžeme u dieťaťa najviac podporiť jeho zmysel pre poriadok, ktorý sa v neskoršom veku buduje veľmi obtiažne. Dieťa si s nadšením bude po sebe umývať riad, prať prádlo, čistiť topánky, či zametať podlahu. Treba mu to však dovoliť a netrvať na dokonale upratanej domácnosti podľa vašich predstáv. Keď maminka na materskej dovolenke dokáže spomaliť a naladiť sa na dieťa, najviac mu tým pomôže. Uponáhľaná, nespokojná matka, ktorá robí tri veci naraz je obrazom, ktorý určite nechcete svojmu dieťaťu odovzdať. Vaše dieťa vás neustále pozoruje a učí sa od vás. Ak sa vám zdá, že vaše dieťa sa v poslednej dobe chová nejak čudne, skúste si položiť otázku: „Čo mi zrkadlíš?“ Moja skúsenosť je taká, že spomalenie a zvedomenie matky vedie k spokojnosi dieťaťa.
A čo so všetkými darčekmi od starých rodičov, či rôznych návštev?
To je trochu zložitejšia práca, ale tiež sa dá zvládnuť. Keď sa u nás začali hromadiť veci, o ktorých využití som veľmi pochybovala, uvedomila som si, že moje okolie nevie, aké darčeky sú z môjho pohľadu vhodné. Každý kúpi to, čo si myslí, že je najlepšie. Ja som však mala iný názor na a tak som ho musela nahlas povedať a požiadať okolie, aby ho rešpektovalo. Pretože to, s čím sa bude, alebo nebude hrať vaše dieťa je skutočne v kompetencii rodiča a musí si svoju hranicu ochrániť. Ja som to robila tak, že som mala vždy vyhliadnutých pár drobností, ktoré sme vedeli doma dobre využiť a prípadné návštevy som o nich informovala. Pred narodeninami, či vianocami sme vopred s manželom vybrali vhodný darček. O tento darček sme v synovom mene pekne poprosili starých rodičov a tým nám buď prispeli, alebo ho kúpili. Chvíľku to trvalo a samozrejme to nie vždy fungovalo na 100%, ale myslím si, že sa nám podarilo dosiahnuť rovnováhu. Keď už syn začal rozumieť penaizom, čo bolo asi tak tesne pred šiestym rokom, založili sme mu účet, na ktorý si sám nosí peniaze. Táto aktivita ho stále baví a často si od babičiek namiesto darčekov vypýta príspevok na účet.
Je dôležité o tejto téme v širšej rodine hovoriť a nebáť sa toho, že niekoho urazíme. Hoci sme deti svojich rodičov a máme k nim úctu, sme už tiež rodičia a máme zodpovednosť voči svojim deťom.
Ak teda viete, že neičo u vás doma by sa dalo robiť inak, tak preberte iniciatívu do svojich rúk a začnite konať už dnes:)
Autor: Erika Župová – matka, lektorka, koučka a predsedníčka Občianskeho združenia Mama poď sa hrať
