Zvláštne ako sa nám cez iných ľudí vynárajú vlastné spomienky…
“Vydržať, vydržať, vydržať!”, hovorila som si v duchu, keď som niesla môj neľahký nákup. Ešte aj počasie bolo nemilosrdné. Rozpršalo sa. V tom som zbadala ju! Z tváre dýchala únava, ledva lapala po dychu. Staršia pani zápasila s vozíkom na kolieskach, v ktorom mala veľký nákup. Zrazu som zaváhala.. Moja presilená ruka sa síce sťažovala a neustále domáhala tej svojej pravdy, ale svedomie ma nepustilo ďalej.
Akoby prehovorilo do duše: “Stáť! Zastav! Niekto potrebuje pomoc! Aj ty raz zostarneš a budeš tak isto bojovať a zápasiť s týmito nástrahami!..” Zrazu moja ťažká taška nebola až tak dôležitá. Moja ruka sa postupne prestala domáhať svojej pravdy a ja som sa v rozhovore s veeeeľmi milou pani s veľkým srdiečkom stratila do iného sveta…
“Dcéra býva na dedine. Syn neďaleko. Ale teraz sú na dovolenke. Chcela som menší nákup – ako je toto. Ale viete ako to býva.. Človek ide po mlieko a horčicu, ale nakoniec kúpi všetko ostatné a pri pokladni zistí, že vlastne to, čo chcel kúpiť pôvodne – zabudol:-). Manžel zomrel pred pol rokom. Rakovina. Posledné experimenty už skúšať nechcel, pretože ho chemoterapia úplne zničila. Peniaze chýbali! Každá liečba čosi stojí.. A keby som vedela, že to bude mať taký rýchly koniec, nikdy by sme ho do nemocnice nedali. Mal iba jednu túžbu: zomrieť doma,.. Nepodarilo sa to! A mňa táto jeho túžba bude prenasledovať do konca života!”, dopovedala, ešte viac sa rozpršalo, zastali sme… A ja som zrazu mala pocit, že sme si neuveriteľne blízke! Veď.. Tento príbeh sa nápadne podobá na príbeh mojej babičky, ktorá už nežije.Aj môj dedo mal rakovinu a veľmi nechcel umrieť v nemocnici. Z nemocníc mal veľkú hrôzu.
Zvláštne! Ako sa nám prostredníctvom iných bytostí – vynárajú spomienky, ktoré sa derú zrazu na svetlo. Kričia. Hlásia sa neúnavne, intenzívne… Klopú na dvere našej duše. Sú zrazu živé!
“A vy… Veď už choďte, ja musím ísť pomaly, veď ste celá už mokrá a máte to ťažké…”, dopovedala vetu a chcela sa opäť zmocniť svojho vozíka s nákupom. V tom sa ale zapozerala na mňa a dodala: “A vy? Máte manžela?” Poviem Vám.. “Len neurobte jedno! Nikdy ho nenechajte zomrieť v nemocnici! Spomeňte si na mňa!… Možno keby sme mali vtedy viac peňazí..”, dopovedala a pohladila ma po ramene.
V tom prestalo pršať, tetuške vyhŕkli slzy a zvláštny rozhovor sa skončil. Boli sme v “cieli”.. Zaváhala. “Nepôjdete na obed? Niečo uvarím…”, pozvala ma na obed. “Ďakujem, už musím ísť…”, niekto ma čaká. Usmiala sa a ešte raz povedala svoju vetu: “Len nenechajte zomrieť svojho manžela v nemocnici..”
Zavreli sa dvere a už som ju viac nevidela. Ostal len zvláštny pocit chvíľkovej blízkosti s bytosťou, ktorá mi oživila spomienky a pripomenula mojich blízkych. Moje detstvo.
Zanedlho vyšlo slnko.. Vyložila som nákup a v šuflíku vylovila pár starých fotiek. A v hlave mi veta tetušky zrazu akoby splývala s hlasom mojej babičky: “Nenechajte svojho manžela zomrieť v nemocnici,…”
Zdroj foto: Pixabay.com