Moja dnešná cesta domov z práce bola dnes iná. Píšem „iná“, pretože neviem nájsť tie správne slová. Nestáva sa každý deň, že človek priamo na ulici vidí násilie páchané na žene…
Stála som na zastávke autobusu. Videla som mladý pár vo veku medzi 30 – 40 rokov, muž a žena, ako sa hádajú. Pri nich bol malý chlapec, ich syn. Najprv ich nebolo úplne počuť, potom muž začal kričať na ženu, nech ide do auta. Ona nechcela. Hovorila mu, aby jej dal pokoj. Nech odíde. Potom začala hádka o kľúče od domu, tak mu ich dala. Keď začal vrieskať po nej, lebo chcel, aby odišla s ním, ich synček sa zľakol a utiekol za zastávku. Bál sa. Ten muž pozeral na svoju partnerku zvrchu, jeho tvár bola asi 5 cm od jej tváre a neustále kričal. Odolávala. Pohli sa ďalej od zastávky po chodníku. Krik neustával, zhoršovalo sa to. Akonáhle nejakým spôsobom vybehol na ženu, chlapček sa zľakol a utekal k stromu. Chytil ju pod krk a vrieskal, ona už plakala a kričala nech odíde. O chvíľu na to ju zas ťahal za vlasy. Vôbec nevnímal okolie. Cítila som jej strach. Chcela som volať políciu, no jeden mladík, ktorý stál na zastávke ju už volal. Podišla som k nemu. Zrazu sa začali presúvať späť na zastávku. Krik a vreskot pokračoval. Ten mladík stále pozeral na mobil, očami sme už privolávali policajné auto. Bola som asi iba meter od toho násilníka a ženy, ktorá očami volala o pomoc. Mala som z toho chlapa strach. Neviem si predstaviť, aký strach musela mať ona – žena, ktorá denne zažíva takého násilie. A aký strach musí prežívať také dieťa, ktoré sa denne prizerá, ako otec ubližuje mamke?
Žiaľ, neviem ako tento príbeh skončil. Musela som odísť. Tento zážitok však ostal v mojej mysli, v mojej duši. „Dotkol“ sa ma.
Názory na to, čo robiť, keď sa ocitnete v takejto bezprostrednej situácii na ulici sa rôznia. Mnoho ľudí sa dívalo na ten pár, ale nik nezasiahol. Jeden pán, ktorý sa pristavil pri mne, sa na nich tiež pozeral. Naklonil sa ku mne a povedal: „Nebudeme tam zasahovať nie? Nech si to vyriešia.“ Tak som mu odpovedala, že keby som bola muž, už by som zasiahla. Postavila by som sa medzi nich.
Čo ma však prekvapilo, bolo to, že keď ten muž ubližoval svojej partnerke, tak niektoré autá na neho zatrúbili. Tak som si povedala – Všetkým to nie je jedno.
Mnoho ľudí si zamieňa konflikt s násilím. Konflikt však znamená, že sa stretnú dve rovnocenné strany, pri násilí má prevahu moci iba jedna strana. Násilie je aj každý čin, ktorého následkom je, že obeť musí robiť niečo, čo nechce, alebo v nej vyvoláva strach. Psychické násilie narúša slobodnú vôľu a sebaúctu každého človeka. Nezanecháva však žiadne viditeľné stopy, čím sa ťažšie dokazuje.
Fyzické násilie je jednou z foriem násilia. Prejavuje sa širokým spektrom intenzity napadnutia, ktoré sa stupňuje. Od sácania, kopania, bitia… Narastajúca agresivita vyúsťuje do mlátenia s úmyslom až usmrtiť. V domácnosti je takéto násilie doprevádzané ničením majetku. Následkom takéhoto násilia dochádza u žien k ujmám na zdraví. Častokrát si útoky vyžadujú lekárske ošetrenie, no málo žien navštívi ošetrujúceho lekára. Ďalšou formou je psychické násilie. Ide o citové a slovné týranie. Ženy pri psychickom násilí strácajú svoju hodnotu. Muži ich častokrát osočujú, nadávajú im, urážajú ich, zosmiešňujú. Vinu nachádzajú iba u ženy, nikdy nie u seba.
Veľakrát som počula od žien: „Ja by som s takým mužom nikdy neostala, nebola“. Ľahko sa to vraví, ale …
Domáce násilie žien trvá roky. Ženy, ktoré ho zažívajú, veria, že za násilie nesú vinu ony. Nedokážu si predstaviť, že by za násilie mohol byť zodpovedný niekto iný, ženy sa boja o svoj život alebo o životy svojich detí, majú iracionálny pocit, že násilník je všadeprítomný a všetko vie. Násilné incidenty sa vyskytujú neočakávane, následkom čoho ženy strácajú kontrolu nad vlastnou situáciou a postupne prichádzajú o motiváciu reagovať. Dôsledkom je pocit bezmocnosti, náchylnosť k depresiám a pocitom úzkosti. Tiež klesá schopnosť začať situáciu riešiť. Ženy sú vo vzťahu „väznené“. V počiatočných fázach vzťahu je žena zaskočená násilnými prejavmi zo strany partnera, v druhej fáze získava skúsenosť, že nemôže násilie kontrolovať, čím stráca aktivitu hľadať možnosti riešenia, upadá do depresie, stavu bezmocnosti, neverí, že existuje nejaké riešenie, ako uniknúť. Tým prispôsobuje svoj život teroru a hrozbe. Ide o takzvanú naučenú bezmocnosť. K odstráneniu takéhoto syndrómu je treba najprv oddeliť obeť od násilného partnera, k čomu je nevyhnutná vonkajšia pomoc. Potom je nutné zmeniť jej negatívne očakávanie, vrátiť jej sebadôveru a sebaúctu a pomôcť získať späť pocit kontroly nad vlastným životom. Samozrejme efektívnou formou pomoci je poradenstvo a psychoterapia.
Svoj článok ukončím odkazom generálneho tajomníka OSN k Medzinárodnému dňu za odstránenie násilia na ženách:
Násilie voči ženám a dievčatám je chorobou celého sveta. Morálnou potupou, hanbou pre všetky krajiny a vážnou prekážkou spravodlivého a udržateľného rozvoja. Vo svojej podstate je prejavom akútneho nedostatku úcty a zároveň výsledkom zlyhania mužov uznať neodmysliteľnú rovnosť a dôstojnosť žien. Výrazne sa dotýka základných ľudských práv. Až keď polovica populácie na celom svete, ktorú ženy a dievčatá reprezentujú, bude môcť žiť bez strachu, násilia a každodennej neistoty, až vtedy si budeme môcť skutočne povedať, že žijeme v spravodlivom a rovnom svete.
