Ak máte dvoch synov, tak ako ja, iste ich nesmierne milujete, a to niekedy až tak, že často majú taký pocit, že ich svojou láskou dusíte a že im to nemusí byť vždy príjemné…
Túžite po tom, aby vás akceptovali a rešpektovali ako mamu, no zároveň /a možno omnoho viac/, aby vás brali ako svoju kamarátku…
Obaja sú síce z jedného cesta, no predsa takí rozdielni. A je to tak fajn, pretože lásku mi prejavujú každý iným spôsobom. Tak, ako to vedia a cítia len oni dvaja.
Sú jedineční, tak, ako sú jedinečné deti všetkých matiek sveta.
Ten mladší je práve v ofučanom unudenom pubertálnom veku, a tak som pre neho trápna, otravná a neviem aká ešte. Keď bol menší /bože, veď to bolo len včera!/, často sme sa v posteli rozprávali a medzitým stískali. Vzácne chvíle, na ktoré už môžem len spomínať. Určite to máte tak nejako podobne ako ja. Občas ešte vyšiel so mnou na prechádzku, kde sme sa vždy tak dobre porozprávali. Tie chvíľky boli čoraz zriedkavejšie, až nakoniec celkom vymizli… No predsa niečo pekné ostalo. Intuitívne vycíti, keď som smutná, hneď pribehne a pritúli sa ku mne. Práve včas a práve vtedy, keď to najviac potrebujem.
Ten starší mi lásku prejavuje neustále. „Mamka, musím ti niečo povedať. Ľúbim ťa. “: takto sa mi prihovára skoro denne. Má v sebe toľko lásky, že by ju mohol rozdávať celému svetu. Je to taká moja nabíjačka energie a dobrej nálady. Keď nad niečím premýšľam alebo sa nad niečím trápim, hneď to vycíti a pýta sa, čo sa deje. Nič pred ním neutajím.
Netreba hádam ani siahodlho vysvetľovať, že sú to moje najvzácnejšie poklady.
A iste mi potvrdíte, že aj vy pri svojich deťoch prežívate neopísateľné chvíle vzájomnej blízkosti, ktoré nenahradí nič na svete. Nič nie je také dôležité a neodkladné, aby ste si nenašli trošku času sa im venovať. A oni sa vám za to bohato odmenia. Vedia, že pre vás je najväčšou odmenou ich vrúcne objatie, úprimný rozhovor o tom, čo ich trápi a teší, a spoločný srdečný smiech, ktorý je liekom na všetky mindráky a starosti.
A ten spoločne strávený čas bude aj pre nich určite patriť k tým najcennejším starým dobrý časom, na ktoré si vždy radi spomenú, keď už budú mať aj oni svoje vlastné deti. Aj vy máte niekde hlboko v srdci uložené spomienky na časy dávno minulé, až niekam do detstva, keď ste napríklad s rodičmi počúvali v chodbe v starom kresle každý podvečer v týždni rozhlasové rozprávky, tá melódia sa vám už navždy vryla do pamäti…
Ale aj keď to dnešné deti už nepoznajú, uvedomia si aj neskôr, že láska, ktorú im dala mama/samozrejme že aj ocko/ sa nestráca, len mení svoju formu. A vráti sa im v tej a v takej podobe, v akej im ich prejavovala /prejavovali/.
A ako je to u vás doma? Podeľte sa so mnou o vaše spomienky alebo zážitky s vašimi rodičmi a deťmi, na ktoré nikdy nezabudnete…
