Presne pred štyrmi rokmi som spoznala človeka, ktorý ma takmer zaškrtil…
Dotyky smrti…
Presne štyri roky sú to od absurdnej udalosti, ktorá mi zmenila život. Presne pred štyrmi rokmi som spoznala človeka, ktorý ma takmer zaškrtil. Často nad tým rozmýšľam. Aký by bol môj život, keby mi táto udalosť nezasiahla do môjho života. Bola by som tým človekom – čo teraz? Často počúvam príbehy ľudí, ktorí sa dotkli smrti a nachádzam tam veľa spoločného. Aj keď – pravdu povediac – isté veci stále pomenovať neviem. Pretože tento stav sa nedá popisovať slovne. Je to čosi iné – čo sa vymyká tomuto životu, a teda ani slová na to nestačia. Predsa len isté spojitosti s ľuďmi, ktorí také čosi prežili nachádzam…
Krátko po tejto udalosti som mala pocit, že sa zbláznim. Akoby moja frekvencia vnímania nebola normálna. Teda – vzhľadom na to, že sa zaoberám umením – ani nikdy “normálna” nebola:-) ale krátko potom som vnímala oveľa intenzívnejšie. Bol to zvláštny stav.
Dlho som sa nevedela stotožniť so svojim telom. Akoby nepatrilo ku mne. Lebo ani nepatrí. Máme ho iba na určitý čas. Ale predsa len – musíme sa v ňom zabývať – aby sme sa tam cítili “doma”. A hneď po tejto udalosti som mala zdravotné komplikácie – rozhodili sa mi všetky nastavenia organizmu. Trvalo to istý čas – kým to bolo ako tak zase ok. Zrejme som sa nevedela znovu stotožniť s materiálnym svetom ako takým – lebo to, čo som videla, keď som sa dotkla smrti – presahovalo všetky moje predstavy.
Zaujímavý stav som dosiahla vtedy, keď som sa úplne odovzdala, že zomriem. Prijala som to. Pud sebazáchovy nula. Jednoducho sa neprejavil. Ostala som v akejsi paralýze. Pozrela som sa hlboko do očí svojmu “protivníkovi” a vtedy akoby zastavil čas. Odvtedy viem, že čas je iba našou ilúziou. Vymysleli sme si ho! Aby sme mali ako tak prehľad – koľko tu sme, koľko máme rokov a podobné nezmysly. Ľudské pravidlá, šablóny…
Už som to nevnímala, že je to moje telo, že som to ja. Stala som sa pozorovateľom vlastnej osoby. Vlastnej duše. Tento stav sa nedá popísať. Vyleziete z tela, ale máte pocit, že to nebolo vaše telo. Pozeráte sa na seba ako na niekoho iného….
To, čo si intenzívne pamätám – bol súhrn všetkého, čo som nestihla urobiť. Dostali sa na svet zaujímavé obsahy. Zrazu som si pripadala strašne hlúpa…. Že som sa tak všetkého bála, neriskovala som – a už je koniec! Sme smiešne bytosti…….. Polovicu života strávime nad komplexami, druhú polovicu bojujeme so svojou minulosťou. A uchádzajú nám tie “podstatné” elementy života.
Odvtedy.. zrejme som sa stala nadmerne precitlivelou bytosťou. Niekedy ľuďom pripadám dosť detská, pretože sa snažím naozaj tešiť z maličkostí, ktoré život ponúka. Dojímajú ma niekedy strašne pre iných doslova smiešne situácie. Tešia ma slnečné lúče, .. majú svoju vôňu. Intenzívne vnímam spev vtákov….. alebo nočné dunenie oblohy – aj to má svoju hudbu .. Ostal ale stále obraz toho – čo som nestihla. Nuž……. ten je tu stále a sprevádza ma celý život. Môžete utiecť pred všeličím…… ale to – čo máte urobiť – prečo ste tu – pred tým neujdete!
Viete čo je zvláštne? My ľudské bytosti. … Celý život “kohosi” hľadáme……. Je to čistý nezmysel! Všetko to máme v sebe zakódované – len to treba nahmatať, otvoriť… Keď si uvedomíme, že sme súčiastkou – ktorá zapadá do veľkej skladačky – prestaneme sa báť. Trpíme rôznymi strachmi, ktoré nás oddeľujú so spojením s našim vyšším ja. Keď pochopíme, že energiu a svetlo môžeme čerpať zo “Zdroja” – staneme sa šťastným človekom. Pokora a láska……….
Láska – to je to, prečo sme tu….. Akákoľvek. K žene, priateľom, mužom, deťom, kvetom, životu samotnému… Nosíme ju v sebe…………..
Lebo kde niet lásky – verte, že tam niet ničoho………….. ani svetla……
Zdroj foto: Pixabay.com
