Vyhorenie je definované ako emocionálne – citové, duševné – mentálne a telesné vyčerpanie, ktoré spôsobilo dlhodobé zotrvávanie v situáciách, ktoré boli mimoriadne emocionálne náročné. Je sprevádzané príznakmi ako sú zrútenie, pocit bezmocnosti, beznádej, strata ilúzií, negatívny postoj k práci, k ľuďom v práci, ale aj k životu ako celku. Vyhorenie postihuje ľudí, ktorí s veľkým nadšením vstupujú do zamestnania, očakávajú, že práca bude ich zmyslom života. Ľudia, ktorí sú najviac nadšení, sú najrýchlejšie vyčerpaní.
Mojím snom bola práca v administratíve. Strednú školu som si vybrala teda podľa toho a podarilo sa mi aj zamestnať v tomto odbore. Bavila ma táto práca a páčilo sa mi odrobiť si osem hodín a ísť domov. Spočiatku to aj tak bolo. Bola som spokojná, poobedie som mala pre seba a svoje záujmy. Posledných pár rokov sa to však zmenilo. Požiadavky zamestnávateľa sa zvyšovali. Práca stále pribúdala a všetko sa muselo stíhať. A keďže som perfekcionista, chcela som mať všetko spravené čo bolo potrebné v ten deň. Postupne som prestala chodiť na obedy, radšej som si priniesla z domu. Ibaže najesť sa v kancelárii pri určitom „nahodenom“ tempe, ktorý máte od rána, bola chyba. Najedla som sa za desať minúť a pokračovala ďalej v práci. Snaha vysvetliť nadriadenému, že jednoducho nie je možné stíhať túto prácu týmto spôsobom a bez ďalšieho človeka, bolo márne. Dostala som sa do postavenia, kedy moja práca bola „zhodená“, nedocenená. Pre najvyšších nadriadených (ktorí nemajú ani len šajnu o tom, aký je chod kancelárie) som bola neschopná. Bol to strašný pocit. Snažiť sa pracovať čo najlepšie a zbytočne. Ďalším ich „výmyslom“ boli nadčasy. Tak som chodievala o hodinu skôr do práce, niekedy som ostávala dlhšie, ak som mohla. Myslíte, že to pomohlo? Vôbec. Bola som čoraz viac vyčerpaná, znechutená. Večer som nemohla hovoriť už doma o práci, pretože som mala v sebe neskutočný hnev a krivdu, sklamanie, plač. Tento vyhrotený stav trval približne dva roky. Následne mi prichádzalo v práci sem tam zle. Zrazu strach. Nevedela som čo sa deje. Postupne mi začalo búšiť srdce cez deň, v noci. Prestala som spať, zvyšoval sa mi tlak. Nevládala som dýchať. Akoby ma niečo ťažilo silno na hrudi. Silné bolesti chrbtice. Bolo mi naozaj do plaču… Riešila som to teda návštevou obvodného lekára, ktorý ma poslal naozaj na všetky možné vyšetrenia. Všetko bolo po fyzickej stránke v poriadku. Dostala som lieky na búšenie srdca a časom aj lieky na upokojenie. Niečo málo to pomohlo. Ale nie úplne. Cítila som, že to nie je v poriadku. Tak som teda navštívila psychiatra. Odporúčam všetkým, ktorí majú z toho obavy. A diagnóza? Úzkosť spojená s depresiou, ktorá nastala po úplnom vyčerpaní organizmu. Dostala som teda antidepresíva (človek musí dodržiavať stanovenú liečbu a ich užívanie nie je návykové). Konečne po nejakej dobe sa mi uľavilo a vyspala som sa, postupne zmizla aj úzkosť. Ešte stále som síce v liečbe, nakoľko vždy som v tej istej práci (i keď sa snažím nájsť si novú prácu) a ešte študujem na vysokej škole – podotýkam – tá ma nesmierne baví, i keď niekedy som z práce vyčerpaná natoľko, že nevládzem čítať všetko, čo by som chcela. Ako sa však zmenil môj postoj k práci? V prvom rade som pochopila, že kým mám túto prácu, musím zmeniť svoj obraz, svoj postoj. Nemôžem sa správať iba ako obeť, ktorej robia v práci zle. Veď ja sama som sa nechala vtiahnuť do tohto nekonečného kolobehu. Prevzala som teda za všetko zodpovednosť a postavila sa tomu. Teraz chodím pravidelne na obedy, neutekám už do práce. Koľko stihnem, toľko spravím…Snažím sa o to, aby som v sebe mala vnútorný pokoj, aby som sa nikam už neponáhľala, som veselá.
Úzkosť je veľmi prepojená s vonkajším prostredím. Ak máte pokojné prostredie okolo seba, rýchlo sa z toho dostanete. Ak však máte toho veľa, trvá to nejakú dobu. Keďže nie som človek, ktorý si iba vezme lieky a stačí to, začala som si čítať rôzne knihy, zaujímať sa aj o inú alternatívnu liečbu. A som vďačná za všetky informácie, ktoré dostanem.
Ako teda zvládať, prípadne predísť takémuto vyčerpaniu?
V prvom rade je potrebné si položiť otázku: Môžem niečo na svojom postoji zmeniť? Mohla by som zareagovať nejakým iným spôsobom?
Ak sa pozrieme na vyhorenie zblízka, všetci máme očakávania od seba, od iných, od prostredia. Z toho vychádzajú naše rôzne deštruktívne obrazy. Aj ja som mala tieto deštruktívne obrazy. Za každú cenu som chcela splniť očakávania iných, zamestnávateľa, bola som pripravená podať výkon. Spätne sa mi však dostalo iba sklamanie. Moja energia bola využitá nesprávnym smerom. Zabudla som na svoje JA. Preto je tu potrebné síce rešpektovať očakávania iných, avšak načúvať sebe a svojej duši. A položiť si otázku: Ktoré očakávania môžem a chcem splniť a ktoré nie?
Uvediem 4 kroky, ktoré podľa Anselma Grüna pomáhajú k úspešnej práci pod tlakom:
Prísť do kontaktu sám so sebou ( cítiť svoj dych, telo, užívanie si vlastnej existencie) – Som teraz, v tomto okamihu sama sebou. Nikto teraz odo mňa nič nechce. Postavím sa práci aj problémom. Nedovolím však nikomu, aby na mňa tlačil, aby ma nahneval.
Prehodnotiť svoj postoj – Chcem byť u všetkých obľúbená? A vychádzať všetkým v ústrety? Potrebujem náklonnosť, vyjadrenie súhlasu a uznanie? Je potrebné si priznať svoje potreby. Nesmiem si vyčítať citlivosť alebo svoje potreby. Nie je dôležité, čo si myslia iní. Dôverujem svoju pocitu. Som prijatá Bohom, Vesmírom (ako komu vyhovuje). To ma oslobodzuje.
Z akého prameňa čerpám? – Zo zakaleného prameňa perfekcionizmu? Ctižiadosti? Nutnosti niečo dokázať? Môj stred možno pramení zo zakaleného prameňa. Mohla by som skúsiť preniknúť k číremu prameňu na dno svojej duše. Číry prajem je prameňom Ducha svätého, inej energii, v ktorú veríte. Môže ma inšpirovať v hľadaní iných riešení a schodnej cesty.
Zamyslieť sa, či nepracujem príliš. – Obmedzím dobu práce a snažím sa v rámci tohto času pracovať efektívnejšie. Robiť si nejaké rituály, ktoré mi poskytujú čas, pri ktorom si môžem vydýchnuť. Vďaka tomuto pocítim voľnosť a vnútornú slobodu a inak budem pristupovať k práci.
Môžeme využiť aj tento rituál: „Na okamih sa zastav a vnímaj sa od hlavy cez srdce až k jadru svojej duše. Miesto, kde sídli jadro duše, nedokážeš vo svojom tele určiť. Ale predstav si, že tvoja pozornosť putuje do podbruška, teda do miesta, kde sa zastaví dych pri vydýchnutí. Predstav si, že v tejto hĺbke vo vnútri teba panuje dokonalý pokoj. Z hĺbky tohto vnútorného pokoja pozoruj všetko, čo sa vonku pohybuje: telefonáty, priania kolegov, množstvo e-mailov, ktoré na teba čakajú, otázky detí. Na chvíľu sa zastav. A potom sa zo svojho stredu postav nanovo činnostiam, ktorým si sa venoval. Uvidíš, že ich môžeš vykonávať aj inak. Tvoja činnosť ťa vyvedie z tvojho pokoja. Všetko pohyb vzíde z tohto pokoja. Už nie si v neustálom kolotoči, ale vo svojom strede.“
Mne sa veľmi osvedčilo po práci – nastaviť si budík na pätnásť minút, zatvoriť oči a iba tak ležať.
Ak by ste chceli zistiť, na akej stupnici vyhorenia sa nachádzate, odporúčam knihu od Jara Křivohlavého – Horieť, ale nevyhorieť, kde sa nachádza takýto dotazník, resp. test. (mám ho v elektronickej podobe, ak by mal niekto záujem)
Prajem všetkým, aby našli odvahu dať seba – svoju dušu na prvé miesto, aby načúvali svojmu vnútornému pocitu, pretože tak nám duša ukazuje, čo je a čo nie je pre nás dobré. A tiež, aby všetko, čo prežívate, ste prežívali a robili s ľahkosťou a aby deštruktívne obrazy sa zmenili na obrazy naplnené hrou a láskou.
