133

Book lover never sleeps alone.

O knihách, ktoré mi berú dych
Nemám na svoje detstvo do takých 10-tich rokov veľa jasných spomienok. No tie, čo mi ostali, sú spojené s knihami. Keď som mala dva a pol, vyberali mi nosnú mandľu. Nič som necítila, ale vrieskala som ako najatá a naši ma cestou z nemocnice zobrali do najbližšieho kníhkupectva na našom sídlisku a kúpili mi za statočnosť knihu Čerešničky. V prvej triede ma ocko zapísal do knižnice, tá bola hneď vedľa spomínaného kníhkupectva. Táto pamäťová stopa je stále veľmi silná a za tie roky už viem veľmi dobre, prečo. S malými prestávkami (hoci niekedy aj niekoľkoročnými)som oproti ostatným vždy čítala nadštandardné počty kníh. Dnes zaberá knižnica v byte viac miesta ako šatník. Už vyše roka nosím pri sebe vždy Kindle a čítam všade tam, kde sa to dá. V aute, pri varení, pri žehlení, pri walkingu počúvam knihy do ucha. Keď čítam knihu, vidím ju ako film, mám predstavu o tom, ako vyzerajú jej hrdinovia, aj o tom, aký majú hlas. A pokiaľ je to fakt dobrá kniha, pri neskoršej spomienke na ňu doslova fyzicky cítim, ako sa mi zastaví dych. (To so mnou robí napríklad aj Vila Tugendhat a iné skvosty funkcionalizmu.) Na tomto mieste budem písať hlavne o knihách, ktoré mi berú dych, lebo chcem spraviť aspoň niečo pre to, aby ho brali aj vám.
 

©2022 Ženy s.r.o.

nebo

Přihlášení

nebo    

Zapomenuté heslo

nebo

Create Account