Haha, tento koniec je najlepší! Takto sa skončili odkazy…..
“Kika, ľúbim Ťa! Trapko..” Čítam nadpis vo výťahu načarbaný čiernou fixkou. A takto sa začal jeden z mojich ďalších ulietaných dní. Títo chalani z paneláku sú schopní načmárať písmenká naozaj všade! A keď už bol výťah obalený kartónom, aby sa nezašpinil – lebo začali zatepľovať panelák – tak písali na kartón. Haha! Vtipné odkazy pribúdali. A potom – zrazu sa prerušili. A ja som sa taaaaak straašne tešila na nový odkaz!
“Kika, ľúbim Ťa. Trapko..
Aj ja Teba Jebo..
Ja Teba nie..
Kto je trapko?
Drž hubu a nepíš, keď nevieš.
Ale ja viem.
No určite. Nepíš. Budeš zmazaná.
A odkiaľ vieš, že som žena?
Hm.
Hmm?
Hmmm?
Aj niečo iné tu pribudne – ako hm?
Hmhmhhhhmmmmm
Kto to tu píše také bludy?
Ja. Lebo ľúbim Kiku.
Tak sa ukľudni, choď s ňou na kávu, pomiluj ju a nepíš kraviny.
Nemôžem ju pomilovať.
Debil!
To si akurát ty.
Však ja zistím, kto to tu píše! Nebojte sa chitráci, budete sa zodpovedať!
Chitráci – mäkké i? To kto písal?
Sa ukľudnite všetci – Kika je pes…”
Haha, tento koniec je najlepší! Takto sa skončili odkazy….. Vážna pani z paneláku sa naštvala a odkazy strhla. No čo Vám poviem. Takto si tu žijeme:-)
Hneď po tejto “sústave” odkazov sa stala podivná situácia. Predstavte si toto: Kráčam z plavárne a vyťahujem mobil. Zrazu nereaguje môj vzorový kód. Zrazu – zobrazí sa nejaký divný obrázok. Dušan Papuča. To sa tam naozaj zobrazilo. Osobne – nepoznám nijakého Dušana Papuču. Ááááá.. vtedy mi zasvietila kontrolka! Však toto nemôže byť môj mobil! Nesmelo zdvihnem. Ozve sa: “Jarkaaaaa? Som v riti..” Vysvetľujem neznámemu mužovi – že ja som v podstate tiež tam, kde on – lebo toto nie je môj mobil. Haha:-) Ale Dušan Papuča vôbec nereaguje. A vysvetľuje. “Ona odišla. Kuuuuuuuuuuurva robota!” Pokus druhý. Pokúšam sa Dušanovi Papučovi vysvetliť, že ja vôôôbec nie som Jarka. Ale on vôbec nepočúva.. Tak toto je crazy! Dušan Papuča však nemá nabitý mobil a na druhej strane už počuť iba pííííííííííííííííííp. A je koniec. No super! Moc som mu nepomohla tedaaa!
Stepujem o život naspäť na plaváreň. Viete si predstaviť, že niekto mal presne taký istý mobil ako ja, presne také isté puzdro a do tretice – také isté pozadie ako ja? Hahaaaaa! Tak to by som neverila, že niečo takéto je možnééé! S pani, ktorá odchádzala v rovnakom čase – sme si zamenili mobily.
Nestíham. Bežím o sto tristo na autobus. Ledva stíham. Nastupuje pani so psíkom. Už sa skoro dvere zatvárajú – ale zrazu sa ozve hlas šoféra: “Pani so psíkom, prosím Vás.. vystúpte si!” Pani so psíkom sa pozerá najskôr po celom autobuse a hovorí všetkým: “Jaaaa? Však psík má košík a ja mám lístok,.. Myslí mňa?” Naliehavý hlas šoféra autobusu pokračuje: “Posledná výzva, pani so psíkom – vystúpte si, lebo sa nepohneme…” A pani zase na mňa hodí kuk a hovorí: “Jaa?” Na to sa ozve pán pri mne, ktorý sa evidentne ponáhľa do práce a hovorí: “No nie! Ja asi,.. Pani! Vidíte tu nejakú inú pani so psíkom?” Pani odpovedá: “No nie,.. ale prečo by som,..” Ozve sa zase hlas šoféra: “Posledné hlásenie – pani so psíkom, vystúpte si,…” Všetci pútavo čakáme na “pointu” príbehu. Pani skoro so slzami v očiach vystupuje – a hovorí inej pani, že ju vyhodili z autobusu. A tá iná pani jej hovorí, že musí nastupovať strednými dverami vraj,.. Už to vyzeralo, že sa pohneme. Ale predstavte si! Ten debilný šofér ju nakoniec čakal. Pani nastupuje strednými dverami, ľudia mierne nechápu, iní to ani nezistia – lebo majú slúchadlá na ušiach a hýbeme sa. Len pán opodiaľ sa vyjadrí: “No to je dobrý pako, ten šofér… no do p..i! Smeje sa a ja mám mierny záchvat! “Len pozor! Nenadávať – lebo aj my budeme vyhodení!” – upozorňujem človečiny v autobuse……
Už som myslela, že sa to skončilo. Ešte vybavím banku a idem do práce. Bankár – ma hneď víta a usmieva sa na mňa. Nezabudne ma poinformovať o nových všelijakých nezmyselných kartách. Vraj: “Môôôôžte vyberať až dve tisíc eur. To by Vám stačilo?” No, mondieee… smejem sa. Len keby tak tie peniaze boli ešte moje! Haha, veľmi ma dotyčný pobavil. Klasika! Karty do mínusu – z toho žijú banky – je to podľa mňa nešťastie tejto spoločnosti. Nemám veľa času, preto komunikujem narovinu, že určite nie. Típek komentuje: “Vy ste nejaká radikálna, slečna…. Aleee.. na kávu by ste išli?” Fuuuu,.. že aká zmena témy! Hlasno sa rozosmejem a on mi podáva hneď vizitku. Nie, nepáči sa mi! Ee.. Z tohto nič nebude! Pri odchode ešte urobím mierne faux paux. Chcem podvrdiť výber na elektronickej čítačke. Len si pomýlim pero. Zoberiem normálne pero a čítačka nereaguje. Veeeľmi vtipná situácia!
Deň sa ešte zďaleka nekončí.. Prichádzam do práce. Urobím si kávu. Otvorím okno. O chvíľku príde moja žiačka, potom druhá.. Prvá odchádza. A ja zisťujem, že sme zamknutí. Dooobrá recesia! Nejaké dieťa nás zrejme zamklo z druhej strany. Nazvyknem zabúdať kľúče v zámke. To môj kolega – to robí stále – ešte nikdy ho nikto nezamkol! A ja? Urobím to raz a bum bác! Volám kolegyni, nech nás príde otvoriť a všetci v práci majú z toho dobrú náladu:-) Deti majú aspoň trošku vzrúúúúúúša! 🙂
Idem domov. Nereaguje mi čip od dverí. “Poďte, ja Vás pustím”, hovorí mi pán, ktorý otvára dvere. No ale to nemal robiť. Pozerám na schránky. Niečo nesedí. Žeby … ich premontovali na druhú stranu? Zisťujem v pomerne krátkom čase, že som si pomýlila vchod. No nič, musím počkať, kým niekto pôjde. Odkedy nám dali dole takú starú tabuľu na vchode – nejako stále tápam, občas sa aj prejdem ku vchodu ďalej… No a teraz pre zmenu – som dorazila do vchodu pred tým našim.
Uf.. prichádzam domov! “Katka, ty už nikam dnes nechoď, dobre?”.. Nie, už sa ani nepohneeeem! Naozaj!
A skončil sa jeden z crazy dní. Len na výťahu zase začali pribúdať nové odkazy. Pribudlo tu: “Si tu?” A pod ním niekto napísal: “Už nie,..” 🙂
Ja Teba nie..
Kto je trapko?
Drž hubu a nepíš, keď nevieš.
Ale ja viem.
No určite. Nepíš. Budeš zmazaná.
A odkiaľ vieš, že som žena?
Hm.
Hmm?
Hmmm?
Aj niečo iné tu pribudne – ako hm?
Hmhmhhhhmmmmm
Kto to tu píše také bludy?
Ja. Lebo ľúbim Kiku.
Tak sa ukľudni, choď s ňou na kávu, pomiluj ju a nepíš kraviny.
Nemôžem ju pomilovať.
Debil!
To si akurát ty.
Však ja zistím, kto to tu píše! Nebojte sa chitráci, budete sa zodpovedať!
Chitráci – mäkké i? To kto písal?
Sa ukľudnite všetci – Kika je pes…”
Haha, tento koniec je najlepší! Takto sa skončili odkazy….. Vážna pani z paneláku sa naštvala a odkazy strhla. No čo Vám poviem. Takto si tu žijeme:-)
Hneď po tejto “sústave” odkazov sa stala podivná situácia. Predstavte si toto: Kráčam z plavárne a vyťahujem mobil. Zrazu nereaguje môj vzorový kód. Zrazu – zobrazí sa nejaký divný obrázok. Dušan Papuča. To sa tam naozaj zobrazilo. Osobne – nepoznám nijakého Dušana Papuču. Ááááá.. vtedy mi zasvietila kontrolka! Však toto nemôže byť môj mobil! Nesmelo zdvihnem. Ozve sa: “Jarkaaaaa? Som v riti..” Vysvetľujem neznámemu mužovi – že ja som v podstate tiež tam, kde on – lebo toto nie je môj mobil. Haha:-) Ale Dušan Papuča vôbec nereaguje. A vysvetľuje. “Ona odišla. Kuuuuuuuuuuurva robota!” Pokus druhý. Pokúšam sa Dušanovi Papučovi vysvetliť, že ja vôôôbec nie som Jarka. Ale on vôbec nepočúva.. Tak toto je crazy! Dušan Papuča však nemá nabitý mobil a na druhej strane už počuť iba pííííííííííííííííííp. A je koniec. No super! Moc som mu nepomohla tedaaa!
Stepujem o život naspäť na plaváreň. Viete si predstaviť, že niekto mal presne taký istý mobil ako ja, presne také isté puzdro a do tretice – také isté pozadie ako ja? Hahaaaaa! Tak to by som neverila, že niečo takéto je možnééé! S pani, ktorá odchádzala v rovnakom čase – sme si zamenili mobily.
Nestíham. Bežím o sto tristo na autobus. Ledva stíham. Nastupuje pani so psíkom. Už sa skoro dvere zatvárajú – ale zrazu sa ozve hlas šoféra: “Pani so psíkom, prosím Vás.. vystúpte si!” Pani so psíkom sa pozerá najskôr po celom autobuse a hovorí všetkým: “Jaaaa? Však psík má košík a ja mám lístok,.. Myslí mňa?” Naliehavý hlas šoféra autobusu pokračuje: “Posledná výzva, pani so psíkom – vystúpte si, lebo sa nepohneme…” A pani zase na mňa hodí kuk a hovorí: “Jaa?” Na to sa ozve pán pri mne, ktorý sa evidentne ponáhľa do práce a hovorí: “No nie! Ja asi,.. Pani! Vidíte tu nejakú inú pani so psíkom?” Pani odpovedá: “No nie,.. ale prečo by som,..” Ozve sa zase hlas šoféra: “Posledné hlásenie – pani so psíkom, vystúpte si,…” Všetci pútavo čakáme na “pointu” príbehu. Pani skoro so slzami v očiach vystupuje – a hovorí inej pani, že ju vyhodili z autobusu. A tá iná pani jej hovorí, že musí nastupovať strednými dverami vraj,.. Už to vyzeralo, že sa pohneme. Ale predstavte si! Ten debilný šofér ju nakoniec čakal. Pani nastupuje strednými dverami, ľudia mierne nechápu, iní to ani nezistia – lebo majú slúchadlá na ušiach a hýbeme sa. Len pán opodiaľ sa vyjadrí: “No to je dobrý pako, ten šofér… no do p..i! Smeje sa a ja mám mierny záchvat! “Len pozor! Nenadávať – lebo aj my budeme vyhodení!” – upozorňujem človečiny v autobuse……
Už som myslela, že sa to skončilo. Ešte vybavím banku a idem do práce. Bankár – ma hneď víta a usmieva sa na mňa. Nezabudne ma poinformovať o nových všelijakých nezmyselných kartách. Vraj: “Môôôôžte vyberať až dve tisíc eur. To by Vám stačilo?” No, mondieee… smejem sa. Len keby tak tie peniaze boli ešte moje! Haha, veľmi ma dotyčný pobavil. Klasika! Karty do mínusu – z toho žijú banky – je to podľa mňa nešťastie tejto spoločnosti. Nemám veľa času, preto komunikujem narovinu, že určite nie. Típek komentuje: “Vy ste nejaká radikálna, slečna…. Aleee.. na kávu by ste išli?” Fuuuu,.. že aká zmena témy! Hlasno sa rozosmejem a on mi podáva hneď vizitku. Nie, nepáči sa mi! Ee.. Z tohto nič nebude! Pri odchode ešte urobím mierne faux paux. Chcem podvrdiť výber na elektronickej čítačke. Len si pomýlim pero. Zoberiem normálne pero a čítačka nereaguje. Veeeľmi vtipná situácia!
Deň sa ešte zďaleka nekončí.. Prichádzam do práce. Urobím si kávu. Otvorím okno. O chvíľku príde moja žiačka, potom druhá.. Prvá odchádza. A ja zisťujem, že sme zamknutí. Dooobrá recesia! Nejaké dieťa nás zrejme zamklo z druhej strany. Nazvyknem zabúdať kľúče v zámke. To môj kolega – to robí stále – ešte nikdy ho nikto nezamkol! A ja? Urobím to raz a bum bác! Volám kolegyni, nech nás príde otvoriť a všetci v práci majú z toho dobrú náladu:-) Deti majú aspoň trošku vzrúúúúúúša! 🙂
Idem domov. Nereaguje mi čip od dverí. “Poďte, ja Vás pustím”, hovorí mi pán, ktorý otvára dvere. No ale to nemal robiť. Pozerám na schránky. Niečo nesedí. Žeby … ich premontovali na druhú stranu? Zisťujem v pomerne krátkom čase, že som si pomýlila vchod. No nič, musím počkať, kým niekto pôjde. Odkedy nám dali dole takú starú tabuľu na vchode – nejako stále tápam, občas sa aj prejdem ku vchodu ďalej… No a teraz pre zmenu – som dorazila do vchodu pred tým našim.
Uf.. prichádzam domov! “Katka, ty už nikam dnes nechoď, dobre?”.. Nie, už sa ani nepohneeeem! Naozaj!
A skončil sa jeden z crazy dní. Len na výťahu zase začali pribúdať nové odkazy. Pribudlo tu: “Si tu?” A pod ním niekto napísal: “Už nie,..” 🙂
