77

Ďalšie pokračovanie príbehu je tu, čítajte čo nové naše hrdinky zažili

20. kapitola:
 

Gréta
 

dovolenka sa mi skončila a je načase oznámiť novinky v práci. Poobzerala som sa okolo seba a uvedomujem si, že môj byt je dosť malý pre troch. kúpila som väčšiu pamäť do záznamníka. s alexom a tomášom to bude jednoduché ale ako sa vyhnúť martinovi? potrebujem nový byt. našťastie tento som podedila tak dlhy nemám. zajdem dnes do nejakej realitky. Chcela som si obliecť štandard ale zistila som, že svoj štandard nezapnem. Tak okrem realitky musím navštíviť aj módu pre mamičky. moja prvá cesta viedla k riaditeľovi. čakala som v jeho predkancelárii. slečna čo tam sedela vyzerala bezradne a vydesená. zazvonil telefon ani ho nedvihla pozrela na monitor.

“môžete ísť ďalej. Riaditeľ má na vás 7 minút.” povedala vľúdne. 7 minút divné číslo. počítam v pamäti.

“Dobrý deň, čo pre vás môžem urobiť.”

“jednu guľku do hlavy prosím.” povedala som naodľahčenie situácie. môj humor sa nestretol s pochopením.

ticho. asi by som mala začať.

“Pán riaditeľ mám trochu zlú správu a mali by ste to vedieť medzi prvými.” upútala som jeho pozornosť som zvedavá čo bude nasledovať. zložil si okuliare a pozeral na mna. premeral si ma zhora nadol a späť.

zhlboka som sa nadýchla: “som tehotná…” hlas mi poklesol a cítila som sa ako červeniem.

“to je tá zlá správa?” spýtal sa ma.

“áno?” povedala som nechápavo

“tehotenstvo nie je choroba, v ktorom ste mesiaci?”

“asi vo štvrtom…”

“dobre…” začal si niečo písať. “kedy chcete ísť na matersku a ako dlho ju plánujete?”

“ja neviem…” naozaj som nad týmto nerozmýšľala.

“dobre.. premyslite si to… spolu s tým, že mi navrhnete niekoho nového do vedenia alebo na zastupovanie. máme tu jasle viete o tom? aj škôlku.. nerád by som prišiel o výkonného zamestnanca. Je dobým zvykom na obdobie 8 mesiacov vám zvýšiť mzdu, keďže ste sa neskoro spamätali tak vám to spätne vyplatíme. Myslím, že benefity v tejto oblasti ste nečítali. Premyslite si to. Poradte sa s partnerom, kto pôjde na rodičovskú dovolenku…” týmito slovami ma vyhodil s kancelárie.

vo dverách ma už čakala slečna z čakárne a na rade bol iný pán. odišla som do svojej kancelárie a zrušila všetky stretnutia, poverila som zamestnancov, aby mi zasielali reporty a vecne špecifikovali otázky, na rokovaniach sa zúčastňovať nebudem. budú sa musieť rozhodovať sami a niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť. O radu si môžu prísť kedykoľvek. stiahla som žalúzie a ostala sama zo svojim “nešťastím”. počas prechádzky cez poschodie na wc som si obzerala svoj tím. kto z nich je pripravený stať sa šéfom? ja som nebola keď Silvia utiekla. A dobre asi spravila. útek je niekedy najlepší. dnes som bola v práci pomerne dlho a spravila som robotu za tri dni. všetky mesačné reporty za mnou, vyriešené financovanie reklamácie, čo je maximálna stupidita akú som doteraz riešila a odovzdané dochádzky na finančné. zajtra rozdelenie odmien a pravidelný meeting so zamestnancami. obchod pre mamičky som nestihla. ani realitku. smutné zhodnotenie. keď som si na to spomenula. začala som googliť aby som sa zorientovala v cenách. trochu ma to zarazilo, nečakala som, že byty sú tak drahé. a veci pre deti. vdaka bohu za 8 mesačné zvýšenie platu, a za jasle a škôlku. po svojom malom prieskume som odchádzala z práce o pol dvanástej v noci. cestou som sa zastavila v pipi-grile a dala si zabaliť šťavnaté kurča so šalátom. Obvykle by som si zobrala tak nožičku ale teraz, viem zjesť kurča na posedenie. o druhej ráno som sa prichytila ako plačem sama nad sebou. čas ísť do postele.
 

Silvia
 

“Prišli ste navštíviť matku nie?”

nič nepovedal. tak som pokračovala.

“tak by ste mali ísť za ňou. a keďže dom je vlastne môj tak vás môžem ubytovať.” povedala som len tak mimochodom čakala som na reakciu. žiadna neprišla. len sa otočil a odišiel preč. 19:10 a ja sa cítim ako rozčulená matka čakajúca na svoju pubertálnu dcéru, čo sa zdĺhavo lúči s frajerom. zatrúbila som. nič. žiadna reakcia, už viem po kom to ten chlap má. 19:20 nastupuje akoby nič do auta. “môžeme ísť drahá…” povie a zapína si pás.

“Vážne?” spýtam sa ironicky a krútim hlavou, toto snad nie je možné.

“Viete, to že mám domov po ceste neznamená, že na vás budem čakať 20 minút. som unavená a strašne potrebujem sprchu…” začala som sa sťažovať. nič žiadna reakcia. 19:45 som parkovala vo dvore. vďaka nejakej kolízii. nič lepšie sa nemohlo pritrafiť. Stara pani vystúpila z auta a zamierila si to rovno k sebe. na svoj nákup sa vykašľala. Jasné však dráha Silvia to spraví. Krútila som hlavou. Asi je ozaj v puberte. Prešla som k verande a späť k autu aby sa rozsvietil senzor. Zobrala som malú tašku a zamierila si to k pani. Zaklopala som na dvere. nič. Otvorila som dvere. “Nezabuli ste na niečo?” spýtala som sa pobavene.

“O draháááá, prepáááč.. ja som zabudla…” chytila sa za hlavu a začala si päsťou do nej búchať.

“To nič ja to rada spravím..” vyzerala byť sama zo seba sklamaná.

“Pani Claudiová, nič sa nestalo dobré? nabudúce si spomeniete.” objala som ju a nenápadne sa pozrela na jej liekovku. Lieky užila.

“Zajtra pôjdeme k lekárovi.” prikývla. vždy ked spomeniem lekára tak sa jej svet vyjasní, čaká od neho zázraky. vracala som sa k autu a svetlo stále svietilo, divné.

prišla som ku kufru a začala vyberať zvyšné veci. ked som ich všetky bezpečne držala zamkla som auto a kufor sa pomaly začal zatvárať. pretočila som kľúče aby som bola pripravená si otvoriť dvere. toto už mám nacvičené. tri schody.

“Mali by ste byť opatrnejšie.” ozvalo sa spoza rohu. až som nadkočila. zľakla som sa.

“kto tam je!” vykríkla som. tašky položila na verandu pripravená sa brániť. spoza roku sa prevalila mužská postava, silná a vyrysovaná v uniforme. pozrel sa na mňa a na môj nebezpečný postoj. zdvihol obočie

“Preboha ste ma vydesili! čo tu robíte?” odomkla som si dvere.

“Základna chyba…”

“ČO?”

“vždy to ženy robia akonáhle spoznajú človeka, čo sa k ním prikradol začnú sa správať iracionálne.”

“čo tym myslíte?” nechápem

“nemali by ste otvárať dvere takto, keby som chcel už ste mŕtvá a okradnutá…” toto je asi zlý sen vyšinutý maniak.

buchla som dverami k sebe.

“ďalšia chyba, mali ste byť vnútri nie vonku…”

“čo chcete? či ma len chcete vytáčať?” neviem ani formulovať otázka, preboha.

“Prišiel som za matkou. a ponúkli ste mi nocľah. zabudli ste?”

“Neodpovedali ste mi?” odpovedala som protiotázkou a otvorila druhykrát dvere. stál pred dverami a pozeral na mňa. naozaj nechápavý.

“Zoberte tašky a podte ďalej.” pohol sa v jednej ruke kufor a do druhej zobral všetky tašky.

“kuchyňa je na konci chodby v pravo. Vyzul sa. a pokračoval.

“Zmenilo sa to tu…” nepovedala som nič. stiahla som rolety v obývačke. za tri minúty tu bude pani C. toto je anomália môjho správania. zložil tašky a prišiel do kuchyne.

“Ako sa vám podarilo ju presvedčiť….”

“Je to môj dom…zabudli ste?” povedala som a pokračovala, strnul.

nepovedal nič.

“Vašej matke som nič nehovorila. dnes som zistila, že s krátkodobou pamäťou má trocha problém, prosím pomalšie na ňu. za dve minúty tu bude. ak niezajdem za ňou. ukážem vám vašu izbu. podte.” zobral si kufor a nasledoval mna

“čo ste tým mysleli že tu bude. nie je v dome?”

“nie je v dome. vaša matka má vlastný domček v záhrade, má tam všetko čo potrebuje spálňu, kuchynku a spoločenskú miestnosť, bezbarierovú kúpelňu. potrebuje svoje súkromie.” zamračil sa ale pokračoval.

otvorila som dvere do menšej hosťovskej izby.

“nech sa páči, oblečenie je čisté nikto tu nespal. kúpeľňa je oproti, uteráky a župan je v skriny, kôš na prádlo za dverami, poprosím, aby ste využívali tento, veci periem oddelene.” neviem čo som tým chcela povedať ale ok. pozerala som sa na neho rozhliadol sa okolo a obul si väčšie papuče pri veľkej posteli.

“Drahááá…” ozvalo sa zospodu.

“Je tu.”

“prídem o dve minúty.” povedal.

“povedzte jej že máte pre ňu prekvapenie, ale neviete či ju to poteší…”

“dobre.”

odcupitala som dole schodmi.

Marek Claudi
 

je to tu stretnem sa s matkou, určite ma nenávidi. čo jej poviem. otvoril som kufor a vytiahol darček starostlivo vybraný tou Silviou. Ako to matka mohla predať. kde sa podejem. armáda ma vyhodila ako prašivého psa. nič mi nezostalo. umyl som si ruky a zišiel dolu schodmi. počul som variť sa vodu. a tichý hlas matky ako sa vyhráža silvii. typická matka. ked niečo nejde podobrom pôjde to po zlom. stoji otočená do kuchyne. veľky priestor to je nebezpečné. vyzerá byť plná života. pekne oblečená. Silvia sa smeje, pekny zvučný smiech, trocha piskľavý na môj vkus.

“Draháá, viete, že mám prostrietky na to aby…”

“Ahoj matka.” skočil som jej do reči. otočila sa mojim smerom a ja nevedel čo mám robiť. pozerala na mňa v očiach slzy. nepovedala nič. stál som tam v pozore pod schodami a čakal na verdikt smrti. dlhé ticho. matka si pretrela oči a ruky zložila na prsiach.

“dáte si mätový čaj? mätu máme zo záhrady.” povedala silvia trocha nonšalantne.

neodpovedal som. nikto nič nepovedal. vyšla z kuchyne, s táckou na ktorej mala tri šalky, med a džbán s čajom. položila tác na konferenčný stolík.

“posadíme sa?” nikto jej neodpovedal, periferne som videl ako pokrútila hlavou. prišla k matke a chytila ju za ruku. matku to prebralo.

“Ako si mi to mohla urobiť.” oborila sa na ňu.

pozrela na ňu s ironickým pohľadom.

“Tak ako ste ma vy nechali čakať 20 minút v aute.” neviem o čom hovorí ale očividne to na matku zabralo.

“Marko prosím sadnite si.” venovala mi usmev a ja ju poslúchol. mala silnú osobnosť, dokázala nútiť ľudí robiť veci, ktoré nechcú. ako napríklad aby som prijal jej pozvanie a prespal u nej alebo si sadol.

“Ospravedlnete nás.” pozrela na mňa prevrátila oči a zobrala matku do dverí vedľa schodiska. niečo spolu hovorili nič som nepočul. nalial som si čaj. teplý. výborný. prvá vyšla silvia.

“ospravedlňujem sa. Vaša matka bude zachvíľu pripravená s vami hovoriť.

Silvia
 

trvalo 10 trápnych minút kým pani C vyšla z wc. Z pohľadom nájomného vraha. vzdialila som sa do kuchyne. ale na druhej strane sú v mojom dome.

“Mám pre teba darček.” podal je známu krabičku. nie všetko som počula ale chcela som vedieť jej reakciu.

Ako som sa otočila stála za mnou. až som sa preľakla.

“Drahá? čo to má znamenať?” a ukazovala mi obsah krabičky.

“Syn vám doniesol darček….” povedala som.

“toto nie je z hlavy môjho syna…”

“a z akej hlavy by to asi bolo?”

“Drahá neklam mi. viem veľmi dobre kto vyberal tento dar.

“Chcel Vám spraviť radosť ani nevedel čí obchodík to je…. prosím Vás o čom sme hovorili pred malou chvíľkou? Dajte mu šancu.. Keď nie kvôli seba ani kvôli nemu tak kvôli mne.” povedela som a triasla som jej ramenami. vyhŕkli z nej slzy.

“Ja neviem čo mu mám povedať.”

“tak nehovorte nič. spravte to čo potrebujete spraviť.”

nadýchla sa odkráčala.
 

Marek Claudi
 

vytrhla mi krabičku a odcupitala k silvii. niečo spolu rozpravali. postavil som sa. nie som zvyknutý len tak sedieť odostrel som žalúziu a videl som niečo nádherné. tak súmerne, priestranné a lahodiace oku. keď tu za mnou stála matka.
otočil som sa a v tú sekundu rana. zaľahlo mi z nej v ušiach. a potom som len cítil matkinu vôňu. na ľavé ucho som nepočul do pravého mi doliehal silviin smiech.

©2022 Ženy s.r.o.

nebo

Přihlášení

nebo    

Zapomenuté heslo

nebo

Create Account