89

Ako pokračuje príbeh Silvie a Gréty? Dozviete sa v dnešnom pokračovaní nášho príbehu. Neváhajte a zapojte sa do hlasovania

19. kapitola

Silvia
 

je ten deň. deň D. kedy budem konečne spať vo svojom novom dome. Posledné úpravy. Doniesla som živé kvety do vázy. Upiekla slané drobnosti a makové buchty. Teraz obliekam svoju dva metre širokú posteľ a kochám sa výhľadom do záhrady. Stara pani sedi na lavičke, ktorú som dala špeciálne doviezť z promenády na piatej ulici. prevoz, odkúpenie a rekonštrukcia tejto drobnosti ma stála skoro ako malé auto, ale úsmev starej panej stál za to. K jej ružovému kríku som dala priviezť aj biely a červený, spolu zakrývali celý roh záhrady. oproti nim bola lavička s kamenným chodníčkom okolo celej záhrady až k záhradnému domčeku, ktorý by mal byť obrastený brečtanom. Žiaľ nestihol to. Na verande záhradného domčeka boli zasadené ďalšie ružové kríky. tvorili mimi repliku rohu záhrady. Domček mal vlastnú prístupovu cestu na ktorej momentálne parkovalo moje auto. Bude šesť hodín. Hostia sa začnú schádzať.
 

pozvaný sú síce len moja mama so sestrou a jej už manželom. jej svadba bola nádherná s Liany bola princezná a s mareka šarmantný princ. aj vypúšťanie lampionov mali na minutu presne. cítila som sa obmedzená časom ale Lia vyzerala šťastne. Vrátili sa z medových týždňov len pred dvoma dňami. dvojmesačná dovolenka nebola až taký zlý nápad. aj ja by som to potrebovala, žiaľ môj rozpočet sa zúžoval čím ďalej tým viac. ostala mi už len železná rezerva ale zato krásny dom plný slnka. Pozvala som aj Grétu, žiaľ neodpovedá mi na maily ani na sms správy. Pani Claudiová na moje dlhé presviedčanie pozvala jednu svoju kamarátku.
 

Zazonil zvonček. Pani C. sedela na kraji sedačky a pozerala sa skrz francúzské okná do záhrady. Nebola nadšená keď videla ťažkú techniku. ružový ker išla chrániť svojim telom. teraz vyzerá spokojne. Otvorila som dvere. Marek a Lia.

objali ma ja im dala papuče. umňa doma sa vyzúva. nedala som majetok za podlahu aby mi ju niekto zničil bagandžami alebo ihličkami. Nechala som ich aby si dom prezreli. hosťovské izby boli zariadené rovnako len v inej farbe. kúpelne boli dve a boli zrkadlovými odrazmi. kuchyňa bola veľká a čistá. nechystala som sa v nej variť vo veľkom, aj keď tak pôsobila.

“Vyzeráš šťastne moja drahá…” poznamenala pani.

“Dakujem aj. som.” chytila som ju za ruku….”zvládli sme to povedala som jej.” usmiala som sa na ňu a šla otvoriť dvere. počula som auto. to bude isto mama. vyťahovala s kufru auta akési škatule.

“Mami, preboha, čo to máš….???”

“To sú tvoje veci…” povedala pobavene. pomohla som jej ich odniesť do zádveria a ešte vo dverách mi pogratulovala a nezabudla podpichnúť, že by som mala začať pracovať. dala mi obriu orchideiu, ktorej som naša miesto hneď pri TV. mamu som previedla domom ja.
 

ked sme sa vrátili dolu vrava bola v plnom prúde a všetci hostia tu už boli. pani claudiová profesionálne otvorila francúzske okno a predvádzala ker spolu s popisom dramatických udalosti s bagrom. ďalej rozprávala o domčeku, že ho taký už doviezli a že neverila vlastným očiam. Gréta neprišla. skúsom jej napísať.
 

Ahoj, ako sa máš? asi máš toho veľa. Ked budeš mať čas sa ozvy. S.
 

odoslať. po pár minútach mi prišla správa: Správa doručená. tak ako všetky ostatné. bola už pokročila hodina a pani C sa pobrala do svojho záhradného domčeka. videla som ako zasvietilo svetlo v jej kúpelni a potom v jej spálni. Mihotavé farby naznačovali že si pustila telku. moja rodina nevyzerala že by sa chystala domov.
 

Gréta
 

presne pred troma mesiacmi som si myslela že som na pokraji zrútenia. môj milostný život bol na vrchole a v práci šlo všetko hladko. nemala som čas sama na seba a diar som mala na roztrhanie.ak som nebola s alexom tak som bola s martinom alebo s tomášom. chýbal mi spánok a aj čas na to poriadne si oholiť nohy.
 

Teraz sedím v čakárni u svojho gyneklóga s dvoma paličkami v ruke pričom na oboch je výsledok pozitívny. od včera mám dovolenku a všetok program na týždeň som zrušila. sedím tu už asi 15 minút a idem sa zblázniť. teraz nie. nie je správny čas baby.

silvia mi niekoľkokrát volala nemala som energiu s ňou telefonovať a hovoriť jej čo sa mi stalo

“Nech sa pači..”

“Ďakujem..” podala mi kartu a poslala k doktorovi.

posadila som sa do nie moc pohodlného kresla.

“Ako sa cítite…”

“Celkom fajn…”

“S čím vám môžem pomôcť?” spýtal sa lekár a pozrel sa mi priamo do očí. do tých  mojich vyhŕkli slzy a nevedela som hovoriť.

“Hm… tak keď mi nič nepoviete tak vám neviem pomôcť.” otrela som si oči rozdýchala sa.

“Asi som tehotná.” povedala som.

“Tak gratulujem … “povedal nadšene a potriasol mi rukou. pozreala som ako obarená. podával mi pohárik do ruky.

“Tu mi donesiete zajtra trocha ranného moču áno… A tu vám sestra vezme krv…” dal mi ampulky da ruky…

“tak teraz sa na to pozrieme. vyzlečte sa…” nevedela som čo povedať. šla som za zástenu dala dole nohavice a nohavičky a ľahla si na posteľ.

profesionálne natiahol kondóm na útrazvukové rameno a opatrne ho do mňa zasúval. po piatich minútach študovania utrazvuku mi povedal, že nič nevidí, ale že to len môže byť zahmlené… vytiahol útrazvuk a nový kondóm.  divadlo sa opakovalo. nakonieco som vyšla z ordinácie s malým čiernobielym obrázkom na ktorom by malo byť moje dieťa ale ja som nič nevidela. takto obarená, s obrázkom v ruke, som si sadala a k odberu krvi. všetci okolo boli nadšený len ja som v tom radosť nevidela. možno preto, že som nevedela kto je ten šikovný pán čo tú čiernobielu šmuhu splodil. ráno som tam zasa.
 

Silvia
 

prenajala som si priestory bývalej cestovnej kancelárie a zriadila som si tam obchod s bižutériou, zlatom a striebrom. Nebola to žiadna sláva, zatiaľ ale obchod si zarobil aspoň sám na seba, keď nie na mňa… Zlato sa predávalo dobre, ale za to čo som zarobila som objednala ďalšie kúsky. rozmýšľala som čo ďalej. Do mesta sa mi nechcelo. Tu som mala domov a … a budúcnosť dúfam. Svet sa zmenil z minúty na minútu. Do obchodu vošiel muž. Krásny muž. krátke hnedé vlasy a svetlomodré oči. tie som už niekde videla. len nie v kombinácii so svalmi, bielymi zubami a snedou pokožkou.

“môžem Vám nejako pomôcť.”

“Ano…” povedal stroho.

“Hľadáte niečo pre manželku?” čakala som na reakciu,nič. tak nie je ženatý.

“či partnerku?”

“Pre matku….” povedala obzeral sa pookolí. aha. super.

“Čo má rada?” spýtala som sa aby som vedela poradiť.

“Cudzích ľudí ako svoju rodinu…” agresívny podtón ma odrovnal.
 

Gréta
 

situácia sa opakuje sedím bezradná v čakárni u gynekológa. v ruke zvieram ampulku s močom, ešte teplý. Sestrička ma víta s úsmevom. mojim výrazom sa nenecháva znechutiť. ide sa len potvrdiť to čo už viem, ale systém zdravotníctva si to vyžaduje.
 

kráčam rovno k dokorovi. podáva mi do ruky môj krvný obraz. rozpráva niečo o zdravej výžive, doplnkoch, vitamínoch a spánku.

“chcela by som potrat?”povedala som sa náhle. doktor namňa pozrel.

“Slečna.. nerozumiem…ja… ako vám to mám”

“nemôžem mať teraz dieťa… nie som pripravená…”

“chytil ma za ruku. “to nebudete nikdy. na dieťa sa nedá pripraviť aj ked si to mnohý myslia. no a k tomu potratu. je už trocha neskoro. nemôžem vám to urobiť.”

“ako to myslíte neskoro…”

“ste už vo štvrtom mesiaci, mali ste prísť skôr.” jeho postoj ku mne sa zmenil o 100 stupnov. je nahnevaný.

“vo štvrtom mesiaci…” zopakovala som. to vylučovalo tomáša…

“dá sa zistiť dna dieťaa?”

“ako?”

“či by ste vedeli určiť kto je otec dieťaťa keby som doniesla nejaký vlas alebo čo…”

“no… je to možné ale aj nebezpečné pre dieťa teraz. mali by ste počkať, kým sa nenarodí.. a oboznámiť s touto situáciou potencionálnych otcov…”

“to nemôžem, ako by som mohla prísť a povedať že asi si otec? čo by si mysleli…” pozrel na mňa veľavravným pohľadom ale nič nepovedal. zapisal mi do karty nejaké veci a podal mi prospekty a recept na vitamíny.
 

Silvia
 

zložila som si fejk okuliare, povzdychla som si a spustila:

“tak vy ste potom synom pani Claudiovej?” pozerala som sa do tých modrých oči a potvrdila som si to je to jej syn tie oči tam som ich videla v smútku starej pani.

podal mi ruku: “Generál Marko Claudi, vo výslužbe.” zmačkol mi ruku trocha silnejšie ako by mal, potom zasalutoval. prehnané gesto. vyšla som z poza pultu.

“Tak ja som Inžinierka Silvia Járova, opatrovníčka vašej matky a majiteľka tohto obchodu.” ľutujem že nie som krajšie oblečená.

pozrel na mňa zhora nadol.

“a zlodejka.” povedal.

“Ako prosím? Ako si to dovoľujete ma urážať?!” nahnevala som sa.

“Chcem kúpiť niečo svojej matke, asi ju poznáte dobre… odporučte mi niečo…” jeho profesionalna tvár ma rozčuľovala. rozmýšľam čo tu mám najdrahšie. otočila som sa. vošla do skladu. na monitore som videla ako sa prechádza popri vytrínam. vtedy somsi to  všimla. jeho ľavá ruka nejavila známky života. zdvihol telefon. hnev zo mňa pomaly vyprchával a ozvala sa ľútosť. jeho matka ním pohŕda lebo je vojakom a teraz príde zasa poznačení vojnou. ale aspoň príde nie ako jej manžel, ktorého popol leží pod ružovým krom. vytiahla som malú levanduľovú krabičku. a vyšla zo skladu.čakala som kým dotelefonuje.

otočil sa a videla som v ňom smútok a krutosť.

“Ja sa ospravedlňujem” začala som… nič jeho výraz sa nemenil. usídlil sa vo mne strach.

“asi sme nezačali správne… viete s vašou matkou veľmi dobre vychádzame… neviem čo ste počuli ale…” pretrel si oči pravou rukou akoby ho moje reči rozčuľovali…a mňa zasa jeho gestá. nesmiem sa nechať rozhodiť. napočísala som rýchlo do desať a pokračovala.

“ale sme naprosto vyrovnané či po finančnej aj po iných stránkach… “ odmlčala som sa.
“všetko je spísané s právnikmi a vaša matka bola pri plnom vedomí a mentálne fit…” cítila som potrebu to povedať. zadívala som sa na krabičku.

“nech sa páči…” posunula som ju k nemu… “toto som chcela dať vašej matke ja… nadobudla som dojem že po niečom takom už dlho túžila.. tak som sa rozhodla…”

“Ďakujem…čo som dlžný…?” skočil mi do reči a ani sa nepozrel čo v tom je. ostala som na neho pozerať.

“Ani sa  nepozriete čo to je?”

“NIE čo som dlžný?” opakoval

pokrútila som hlavou a ako som ňou triasla spadol mi štipec s vlasov. jeho reakcia ma ochromila otočil sa, rýchlo a svižne. divné. vlasy so si opäť vypla.

“nič nechajte to tak… berte to ako darček odomňa pre vás na uvítanie..” povedala som.

“ďakujem” nič viac nepovedal a začal kráčať von z obchodu. v tom mi napadlo, že jeho matka je práve teraz na kurzu seniorov.

“Počkajte…” vykríkla som..

opatrne sa otočila ked si overil že mam vlasy pod kontrolou tak otočil aj telo.

“čo ešte?”

“noo kam idete?” spýtala som sa.

“za svojou matkou asi..”

“no a kde si myslíte že je?”

“nie ste nejaká drzá?”

“Prosím?” spýtala som sa pobavené. “chcem vám len pomôcť a zaujíma ma to…”

trocha som sa zapýrila.

“Je tam kde bola vždy, celý život pri tom ružovom kery.”

“no tak to vás musím vyviesť z omylu. Vaša matka tam bude asi až tak okolo pol osmej večer. momentálne je v seniorskom klube a ma hodinu kurzu PC pre seniorov a potom pôjde na film pre pamätníkov. o siedmej ju mám vyzdvihnúť v domove dôchodcov v parku…”

“taká ste spoločníčka? dáte ju do domova?”

“Ja som ju od tiaľ zobrala aby bolo jasné… a do klubu chodí sama, v rámci prevencie a zdravia, potrebuje pohyb na koleno…” povedala som najmilšie ako sami dalo.

“tak pôjdem do hotela a o pol ôsmej prídem za matkou.”

blížila sa záverečená a výčitky svedomia vo mne rástli.

“bývate v hoteli? to nemusíte…”

“a kde by som asi mal bývať?!”

Otázka pre vás:

  • ako si gréta pripraví “pôdu”?

    1. nič im nepovie, zatiaľ

    2. povie to obom naraz

    3. povie im to oddelene.

    4. zoberie silvia syna pani C domov?

    5. ano

    6. nie
  • ©2022 Ženy s.r.o.

    nebo

    Přihlášení

    nebo    

    Zapomenuté heslo

    nebo

    Create Account