86

Prečítajte si ďalšiu kapitolu vášho online príbehu a hlasujte za jeho pokračovanie.

12. kapitola

Silvia

S Lianou sme z jej salóny odišli niečo po jednej hodine v noci po dvoch fľašiach vína. Auto sme nechali tam kde bolo a peši sme sa vybrali cez pol mesta. Trochu to vyzerá desivo. Blikajúca lampa, prázdne ulice a v žiadnom okne sa nesvietili. Žiaden otvorený podnik. Všetko starostlivo uzamknuté a zhasnuté. To iste spravila aj Liana so svojim salónikom.

Prechádzali sme okolo ich stavby. Zatiaľ sa to len rysovalo a vyzeralo to ako doupie bezdomovcov. Obytná časť stála na vysokých železobetónových pilierov, ktoré mali tvoriť základ autodielne a kozmetického salóniku.

Cesta domov nám trvala asi hodinu. Samozrejme ako vždy mama nespala a vyhrešila nás ako 15násť ročné pubertiačky. Sprcha a spať.

Gréta

Srdce mi búchalo o sto-šesť. Zatiaľ, čo si riaditeľ obzeral zasadačku som si sadla na jednu vysunutú stoličku. Bola to malá záchrana, núkala sa a hovorila mi sadni si, sadni si, sadni si…. Generálny obchádzal zasadačku, jeho delegácia si prisadla. Asistentka si plnila svoju úlohu a naliala vodu z karafy prichystanej pri dverách. Sklopila som pohľad a nevedela som ako začať.

“Koľko projektov je rozbehnutých” začal, pričom sa pristavil pri White-board, na ktorej bola nakreslená koncepcia reklamy na dámsku kolekciu voňaviek.

“Nie som si uplne istá, ale myslím, že takých 15…” som totálne nepripravená… Je mi do plaču ani neviem čomu tu šéfujem…

“Na koľkých sa podieľate vy?”

“Momentálne mi skončili 3 projekty, rozbehnutú mám zatiaľ len jednu kampaň, detské hračky…” dodala som potichu.

“Aké sú Vaše predstavy…” stále stojí pri tej blbej tabuli…

“NO.. Vlastne… Chcela som sa oboznámiť so všetkými Silviinimi povinnosťami.. Prijať nového  zamestnanca, ako náhradu za mňa do projektu, nakoľko kolegovia sú dosť vyťažení a…” skočil mi do reči…

“Dobre.. Za mesiac sa zastavím, budem chcieť kompletnú prezentáciu všetkých projektov a to v akom sú stave…”

“Jasne, samozrejme… “

“Moja asistentka to naplánuje v kalendári… A Slečna Radvanová, počul som o vás samé chváli… Dúfam, že ma nesklamete…”

nevedela som, čo povedať. Pozrela sa na generálneho ale ten už aj so svojou delegáciou bol na odchode. Nechali ma tam tak s odpitími pohármi.

S novým odhodlaním, som upratala zasadačku a povzbudená som si šla plniť pracovné povinnosti. Nad moje očakávania som našla od kolegoch splnenie svojich povinnosti v rýchlosti. Vytvorila som nový dotaz na kolegoch, kde som ich žiadala o zatriedenie sa k jednotlivým projektom a doplneni u projektového plánu.

Schválila som obsah náborového inzerátu, účasť na poradách vedenia ako aj na projektových poradách v zdieľanom kalendári. Okrem toho som načtrtla koncept prvého spotu reklamy o zvieratách a poslala na doplnenie kolegovi Petrovi. Okrem toho som ho poverila oslovením atelierov, pre animované programy a vypracovanie štúdie pre rozhodovanie.

Ani som sa nenazdala a bolo sedem hodín večer. Dosť neskoro na to aby som tu ostala sama. Zbalila si Silviin kalendár na ďalšie štúdium v posteli, cestou sa musím zastaviť v nejakom supermarkete a kúpiť si tiež taký kalendár. Keď som odchádzala zamkla som si kanceláriu prešla sa pomedzi stoly kolegov a napadlo mi, že je možné to tu preorganizovať, som šéfka môžem to tu navrhnúť, trocha kreatívneho prostredia nikomu nezaškodí, usporiadať tak, aby mal každý svoje súkromie. Musím pozrieť rozpočet a najať dizajnéra.

Pri výťahoch som sa stretla s jednou slečnou z finančného. Vyzerala zničená a zrelá do postele. Cesta výťahom bola dlhá a nevedela som čo povedať. Obe sme pozerali na dvere a čakali kedy sa konečne otvoria a budeme môcť odísť so svojim tichom domov.

A tak sa aj stalo. Dvere výťahu sa otvorili za doprovodu frázy Prízemie. Zo slušnosti som pozdravila vrátnika a vydala sa k svojmu autu. Doma horúca uvoľňujúca vaňa s kvapkou olivového oleja.

Silvia

Ráno bolo obludné. Rozruch a sestrin plač. Vyvedená z miery v značnom šoku som sa vyliezla s postele s odhodlaním zistiť čo sa v kuchyni deje. Liana plakala ako o dušu, mama do nej tlačila nejaké svoje odôvodnenia. Mala som malú šancu na útek tak som sa rozhodla vstúpiť do tejto beznádejnej scény:

“Dobré ráno, čo sa tu prebohaživého robí?”

“Chceš kávu a raňajky?” vyštekla na mňa mama, až tak, že som od ľaku podskočila.

“Ďakujem…” Sadla som si k stolu.

“Nič sa nedeje, tvoja sestra len histerčí…” povedala podráždené mama.

“Nehisterčím…” Vykríkla medzi vzlykmi sestra a pokračovala:

“Otec nechce prísť na svadbu a matka, supermatka, za ním nechce ísť… A okrem toho nebudem mať svadobnú tortu lebo SUPERMATKA si neplní to čo sľúbila…” takmer jej nebolo rozumieť nakoľko vyzerala ako zajakávajúci sa novorodenec so spoľom po celej tvári. Bola som šokovaná, takto sa správa žena, ktorá sa ide vydať a plánuje sa starať o dieťa. Ona sama je dieťa a neviem si zariadiť všetky veci. Preboha ako môže vôbec podnikať. Nechcem vidieť jej účtovníctvo. V hlave mi preskakovali myšlienky a nevedela som čo skôr.

Mama niečo odreptala Liane a tak odutá odišla do svojej izby.

“Och neviem čo s ňou budem robiť….” Sadla si ku mne a odpila si zo svojej studenej kávy.

“O akej torte hovorila…”

“No chcela tortu od pani Frederiky, ale tá už nepečie a ak áno nie niečo tak rozsiahle ako chce Liana, uzatvorila cukráreň a bojí sa, že by ju niekto mohol udať…”

“Neviem kto je pani Frederika… Ale tak neexistuje iná cukrárka? Alebo v meste?”

“To som jej hovorila ale nechce o tom ani počuť… Ale vieš, kto to je stará Frederika na rohu, čo mala za muža..”

“mama stop, prosím nezačni mi tu hovoriť celú históriu, kto – s kým – kedy áno, už som ti niekoľkokrát hovorila, že ma to nezaujíma…”

“Ale malo by si tu a mala by si vedieť kto je kto…” to som pekne pokašľala dosť čo Liana tak aj mamu som vytočila. Vidím to na jej tvári.

“A našla som ti bývanie…”

“Ja už som si našla jeden byt, rokuje sa s majiteľom…”

“Je to malý trojizbový dom na konci vedľajšej ulice, poď sa pozrieť z okna je ho vidno… Majiteľka chce za to len aby si jej platila starobinec, ak sa tak zaviažeš napíše ti dom…”

“Mama, to čo je za podvod?”
“žiaden podvod nemá rodinu, no jedného syna, ktorého vydedila, lebo sa o ňu nezaujímal… Môžeme sa tam ísť pozrieť…”

“No dobre…”

“Tak sa obleč…” pozerám na ňu, že to je vtip, ale výraz jej tváre hovoril za všetko.

Pobrala som sa obliecť a nalíčiť, až vyzerám ako človek.

za necelú pol hodinu som bola pripravená vyraziť, nakoľko moja mama prízvukovala, že zbytočne zdržiavam.

Vzala som dokladovku a hybaj na návštevy.

Gréta

Konečne som zaparkovala, na tretí pokus. Vystúpila som s auta staroslivo zamkla a s odhodlaním som sa vybrala do bytu. Moje dnešne predsavzatie je vytvorenie si vlastného kalendára tak, aby som Silviin už nepotrebovala.

Ako som vošla do domu opantalo ma divné tušenie. Prebehol mi mráz po chrbte. Privolala som si výťah. Išiel podozrivo dlho. Keď konečne prišiel s radosťou som doň nastúpila, cestou som si nachystala kľúčik od bytu a v druhej ruke pepřový spray. Ani neviem prečo. V krku som mala guču a pomyslela som si keby niečo dobúcham sa Martinovi. Dúfam, že bude doma.

Výťah zastavil v cieli mojej cesty a panika vo mne narastala. Moje odhodlanie kleslo pod bod mrazu. Otvorila som dvere výťahu…

Silvia

Zamierila som si to k autu, načo moja mama reagovala – ideme peši mlada dáma. Uvedomila som si, že nemám zrovna správnu obuv ale čo už. K domu sme prišli asi za pol hodinu. Počas, ktorej sa moja mama dušovala, že tá babička je na umretie.

Opak, podľa mňa, bol pravdou. Pani síce bola cítiť naftalínom, a bola síce oblečená ako z minuleho storočia alebo ešte predtým, ale prekypovala životom. Uvítala nás, spravila nám kávu, vytiahla čajové pečivo a prezrela si ma od hlavy až k pätám. Rozprávala o tom ako dom s manželom poctivo stavali a ich jediný syn si to nevážil.

Dom vyzeral byť po rekonštrukcii ale nepýtala som sa kedy to bolo. Mal drevené podlahy, z pravého dreva, to ma nadchlo trocha laku a bude to krásne. Tuto podlahu zakrývali trocha gýčové koberce. Vlastne celý dom bol zariadený gýčovo, ryčiace jelenie, obrazy svätých v hrozných prečačkaných rámoch. Schodisko do podkrovia bolo drevené a zreteľne bolo vidieť, že sa dlho nepoužívala, na prízemi boli dokopy tri miestnosti, jedna hlavna spálňa, menšia izba a obývačka. Na poschodie som sa odhodlala len ja. Okrem mŕtvych myší som tam našla dve malé izby, neefektívne využitý priestor a veľký potenciál.

“No čo dušička…” prihovorila sa mi pani

“Pekné….” povedala som len a uviedla do života Silviu ala obchodníčku.

“Tak,” začala som isto a sebavedomo “ Čo za to chcete…”

“No tak, chcem aby si mi prispievala každý mesiac na ten starobinec… Až kým nezomriem…”

“Koľko by mal byť ten príspevok…”

“Polovica sumy..”

“A to je všetko?”

“OO nie moja pekná…” usmiala sa samoľúbo…

“Nechcem aby si mi zničila ružové krýky, ukázala von oknom…” keď som to videla prišlo mi slabo, hotová divočina, ruže našťastie boli v jednom roku v húštinie tŕňov.

“Ďalej.” nedala som na sebe poznať žiadne emócie.

“Keď príde môj nepodarený syn nechcem aby si mu povedala, kde som. Len toľko, že si mi zaplatila a ja som odišla…”

prikývla som nie súhlasne ale, že rozumiem.

“Chcem aby si žila slušným životom…”
“To podľa vás čo znamená?” naozaj som bola zvedavá

“No, že sa vydáš, budeš mať deti a budeš dobra manželka, žena a matka.”

“Aha.” prevrátila som očami. Keby si ty vedela, že ja sa nevidám.

“Prídeme k vám zajtra, musím si to rozmyslieť.” dvíhala som sa na odchod zatiaľ čo matka na mňa hádzala vražedné pohľady.

Vyšli sme von. Videla som že mama je vo vytržení.

“Kto je jej lekár” povedala som stroho.

“No kto obecný doktor.”

“Tak ideme za ním.”

“Načo?” pýtala sa prekvapene

“Načo? ty sa pýtaš načo? Predsa ak bude žiť ďalších dvadsať rokov tak je to stratená investícia.”

“Silvia nebud nemorálna!”

“Je to obchod matka. V biznise ide morálka bokom.”

zrýchlila som do kroku, zatiaľ čo matka po mne vykrikovala, že takto ma nevychovala. Rozhodla som sa ísť k lekárovi sama. Zamierila som k maminmu bytu. Prezula sa vzala auto a ignorovala matkine hromženie.

V čakárni u lekára to bolo ako v lazarete. Keď som tam vošla všetci na mňa upreli zrak a začali si šepkať. Posadila som sa k dverám – preistotu – rýchly únik. Strávila som tam dve hodiny a premýšľala o možnej rekonštrukcii a o tom koľko by to asi stálo. Keby som najala nejakého miestneho remeselníka a pomáhala mu sama tak by to mohlo byť úspešne. Ale budem potrebovať príjem.

Čo sa tu v tomto zapadákove dá robiť. Prejdem sa po meste niečo vymyslím. Musím predať byt, budem mať na rekonštrukciu a aj nejakú rezervu.

Bola som milo prekvapená, keď som zistila, že je tu nový lekár. Žiaľ zdravotná sestra nie. Zvedavo na mňa pozerala a snažila sa vydolovať, čo to, aby vedela o čo ide. Trucovito som stále opakovala, že potrebujem hovoriť s lekárom v súkromnej veci. Keď to lekárovi povedala, po dlhom naliehaní, ihneď som bola pozvaná do ambulancie a zodpovedne som za sebou zatvorila dvere.

“Môžem Vám nejako pomôcť? Vaše meno?”

“Áno môžete, nie som Vašou pacientkou, ale chcem zistiť informácie o inom vašom pacientovi.”

“Madam mňa chráni ale lekárske tajomstvo.”

“Toho som si vedomá, chcem vedieť váš subjektívny názor, na dlžku života, pani Claudiovej, zaujímam sa o to preto, lebo som od nej dostala obchodnú ponuku, a jej úspešnosť je závislá na dĺžke zvyšku jej života…”

pozrel na mňa hnedými očami, zavládlo ticho. Moje držanie tela naznačovalo neodbytnosť a jeho zopäte ruky nedostupnosť.

“Madam nemôžete odomňa chcieť aby…”

“Aby čo? Som zvedavá na váš názor? Mám žiadať povolenie od starej panej alebo mi vyhoviete?”

Pozrel na mňa, zahnala som ho do kúta.

“Viete pani Claudiová, je zaujímavý prípad. Podľa mňa už mala byť dávno po smrti, jej psychické zdravie je na tom zle. A myslím, že aj napriek podpisu rôznych zmluv nenadobudne vaše partnerstvo právneho schválenia. Nakoľko je známa svojou burlivou fantáziou a demenciiou v začiatočnom štádiu.”

“Hm… a jej fyzické zdravie? Povedali ste, že už by mala byť po smrti…”

“Áno, mala veľmi silný zápal pľúc a problémy pretrvávajú. Neviem odhadnúť ako to bude znášať ďalej.”

“Ďakujem pán doktor…” Usmiala som sa, jemne, privrela oči, hodila vlasy dozadu, potom natiahla ruku k doktorovi a potriasla z jeho.

očarený mi potriasol rukou chcel sa postaviť ale to už nestihol. Takto zahanbený ostal sedieť a rozlúčil sa.

“Dovidenia.”
Nebezpečne blízko dverí sedela sestrička. Ale žiadných informácii sa nedočkala.

Otázky pre vás:

1. Čo sa stane Gréte?

a- nič, zbytočný stres

b- bude u nej lupič

c- preberie sa v nemocnici, nikto nebude vedieť čo sa stalo, len ju nájdu ležať

 

2. Pristúpi Silvia na podmienky stanovené starou dámou?

a – áno

b – nie

c – rozhodne sa vyjednávať

©2022 Ženy s.r.o.

nebo

Přihlášení

nebo    

Zapomenuté heslo

nebo

Create Account