Pokračovanie online príbehu je na svete, prečítajte si čo sa udialo za posledný týždeň
10. kapitola
Posledné čo si pamätám je to ako mi Alex doniesol vodu k posteli a prikryl ma ešte dekou a niečo majstroval pri radiátore, potom sa pritúlil ku mne a jeho hruď sa s pravidelnosťou nadvihovala a klesala.
Túto noc som nemala žiadne sny a noc rýchlo prešla. Zobudil ma budík. Kým som sa dostala k telefónu tak aj Alexa.
“Čo to je?” pýta sa.
“Budík.” ľahla som si naspäť do postele a rozmýšľam čo si oblečiem.
“Je Päť hodín!?” otočím hlavu doprava a pozriem na Alexov zúfalý pohľad.
“Ja vždy vstávam takto do práce.” poviem ako samozrejmosť, lebo je to samozrajmosť.
Posadí sa na posteľ nadomňa. Pritiahne si perinu na plecia.
“JE Päť HODÍN RÁÁÁNO!” pozerá na mňa nechápavým pohľadom
“Ja takto vstávam do práce, lepšie sa mi pracuje keď som sama v kancelárií.” vstávam, a marne hľadám svoj župan, v tom si uvedomim, že je stále v kuchyni ako výsledok nekonečnej túžby cítiť jeho mužnosť vo svojom tele. Pri tejto spomienke mi prebehne mráz po chrbte a myslím, že by som chcela ešte raz. Ale už nemám čas.
“Greti, neblázni a vráť sa do postele….” ľahol si a bral svoje vyjadrenie za samozrejmosť.
“Nie musím ísť do práce… predsa nechceš aby som odflákla tvoju reklamu nie?” poviem pri zapínaní bielej blúzky. Otočí sa ku mne s pobaveným výrazom.
“Vážne si myslím, že nie si ten typ čo by niečo odflákol….” jeho dvojzmyselná poznámka vo mne vyvolala vlnu začervenania. Až keď som bola celá oblečená a išla sa učesať a nalíčiť, svoj decentný pracovný make-up. Za 10 minút som bola pripravená k odchodu s vedomím, že nechám Alexovi kľúč, aby mi zamkol a doniesol mi ho do práce, nakoľko náhradný kľúč som nechala Martinovi. A nechcem ho ísť budiť o pol šiestej ráno.
Vychádzam z kúpeľne a cítim kávu. A croasanty. Vôňa ma celú opantá aj napriek tomu, že je croasant zohriaty len v mikrovlnke.
“Raňajky.” Povie výťazoslavne a ja sa na neho pozriem so smutným výrazom.
“Ja raňajkujem v práci… “ chvíľu som sa odmlčala, aby vstrebal informáciu. Oblečený bol vo veciach, ktoré si doniesol. Očividne mu je zima lebo si obliekol a mikinu.
“Ale ty sa naraňajkuj… Nechám ti kľúče… A poprosím, ťa aby si mi ich hodil do poštovej schránky.” a dám dole kľúčik od pošty. Podávam mu kľúče a ani som sa na neho nepozrela cítim sa previnilo.
“To nie to od teba nemôžem čakať. Idem s tebou len zbalím naše raňajky.”
vytiahol dózy na jedlo a začal baliť, starostlivo mi odkrojim maslo a vložil do dózy ku croasantu. Kávu prelial fliaš z majonézy a vyzeral byť pripravený na cestu. Podal mi môj prídel do ruky. Bolo to veľmi milé gesto. Cítim zvláštny pocit. Nikdy som nič také nezažila. Spať celú noc s mužom a nemať pritom pocit vraha. Spať a celú noc spokojne prespať. Zobudiť sa oddýchnutá a s pocitom, ktorý neviem opísať. Akoby to tak malo byť. Vzala som kľúče od auta začala sa obúvať a Alex ma s croasantom v ústach nasledoval. Prehodila som si kabát, alex svoju športovú koženú bundu z ktorej bolo cítiť jeho parfém a tá vôňa ma ochromovala. Pozrela som na neho a on ma pobozkal. Nečakane a letmo. Ako rýchly bozk pred odchodom, bolo to ako by to tak bolo každý deň. Rutinný bozk, ktorý musí byť inak sa zrúti svet. Páčilo sa mi to.
Medzitým ako som zamykala dvere privolal výťah. Išli sme mlčky. Nevedela som čo povedať. Toto je pre mňa nová skúsenosť. Alex vyzeral unavene. Vstupne dvere boli otvorené. Ako je u nás v paneláku zvykom. Susedia sú dosť nedôsledný. Starostlivo som za sebou zamkla. A zamierila k svojmu autu. Alex išiel za mnou. Odomkla som auto s tým, že ho zaveziem kde bude chcieť nakoľko ma musel doviesť domov po párty. Otvoril mi dvere.
“Prajem pekný deň v práci….” usmial sa znova ma pobozkal…
zaskočená som vykoktala: “Ty nejdeš so mnou?”
“Zavolal som si taxík… A musím ísť vybaviť pár veci…mimochodom ďakujem ti, dnes budem mať vďaka tebe dlhý deň a veľa toho stihnem…” táto sarkasticko-realistická poznámka ma čiastočne urazila a čiastočne potešila…
“Si nemusel ja by som ťa zaviezla….”
“Viem ale nechcem aby si odflákla moju reklamu.” usmial sa znova ma pobozkal buchol mojimi dverami a zamával na taxík stojací asi dve autá za mnou.
S úsmevom na tvári som naštartovala, pustila rádiu a co-by-bud som bola v práci. Pondelková rutina sa zahájila a ja som ako obvykle pozdravila vrátnika, ktorý mi rozsvietil schodisko a výťahy, pípla som si vstupnú kartu. Zapla počítač, vytiahla raňajky od Alexa. Kávu som si preliala do hrnček a šla som si ju zohriať. Naraňajkovala som sa popritom vybavila poštu. Pozerala som do uličky a premýšľala nad všetkým len nie nad prácou. Alex mi zamotal hlavu. To je krutý záver. Z dumania ma prebudili Silviine kroky. Dala si dúšok čaju, čo som si medzitým pripravila.
“Ahoj.” pozdravila som ju ako prvá. Vyzerá perfektne ako vždy. Má kvetovanú blúzku vrchné tri gombíky ma rozopnuté, aby jej bolo vidno čipkované tielko.
“Ahoj.” povedala nasrdene. Sadla si k svojmu stolu. To je divné.
“Niečo sa deje?” pýtam sa starostlivo
“Vyhodila som ho…” povedala nahnevane, ale žiadne slzy a žiaden alkoholoví opar, ako je zvykom u Silvie.
“Máš pravdu nestojí za to žiaden chlap. Odteraz budem silná a nezávislá žena ako si ty Megi. Dám si dlhú pauzu a budem čakať kým nepríde niekto, kto za to bude stáť.”
“Čo sa stalo?”
“Poď do zasadačky.” povedala razantne. Poznám takúto Silviu, musí byť takáto ak chce ovládnuť to stádo nadržancov a ppoloopov, s ktorými pracuje, ale nikdy nepoužila takýto tón na mňa. Som zaskočená, ona to vie… Vie o mne a Alexovi, nebudem môcť dokončiť kampaň.
Podržala mi dvere a zatvorila ich so všetkou elegantnosťou. Sadla si za vrch stola a rukou mi naznačila, že si mám prisadnúť. Sadla som si o stoličku ďalej od nej. Preistotu.
“Je to kretén… “ Rozhrnula si vlasy zozadu a mala tam veľkú podliatinu a asi 4 štihy.
“Preboha čo sa stalo?”
“Boli sme v piatok na večeri… Všetko vyzeralo fajn… Mala som tie modré čipkované šaty…” odmlčala sa a zhlboka sa nadýchla.
“Doniesli nám večeru, príjemný večer, rozprávali sme sa a smiali, mala som vyčesaný vysoký chvost a natočené konce…. Už sme dojedali a prišiel čašník s fľašou drahého vína… Martin sa mi ospravedlnil, že nech sa nehnevám ale on to víno neobjednal, tak sme to odmietli. Chápala som to, bolo to veľmi drahé víno. No jednoducho to odmietol a čašník povedal, že to je už zaplatené, že to pán od baru posiela krásnej dáme a dal mi aj lístok v obálke.” chytila sa zahlavu, nahŕňajú sa jej slzy do očí…
“Bola som rozhodnutá to odmietnuť a ani som si to nechcela prečítať, ale Martin vytrhol lístok čašníkovi otvoril ho a prečítal si ho. Videla som ako v ňom narastá zúrivosť, roztrhal lístok a….” už plače úplne…
“Už tam nikdy nemôžem ísť, je to super reštaurácia jedna z mojich najobľúbenejších, je to ponižujúce a trápne….”
“Pokračuj uľaví sa ti… A nemáš sa za čo hanbiť nemôžeš za to, že je to taký kretén….”
povzdychla si a zahľadela sa do okna.
“no… Proste sa rozčúlil.. Neviem čo bolo v tom odkaze. Prudko vstal začal po mne kričať, že som obyčajná radodajka, snažila som sa ho upokojiť ale len ho to rozčúlilo ešte viac chytil ma za vlasy a ťahal ma cez celú reštauráciu k tomu mužovi, ktorého som nepoznála… chápeš nepoznala… Snažila som sa mu vyšmyknúť ale nedalo sa. Dotiahol ma až k baru v centrálnej časti reštauráciu, všetci sa pozerali čo tam robíme. Prišiel k tomu mužovi a začal kričať niečo o tom, že som štetka, to si už moc nepamätám ale zrazu mi roztrhol šaty postavil ma pred toho muža a začal hovoriť, že tu sú jej prsia, sú ti povedomé čo, tak si ich chyť. čašníčka za barom mi podala utierku prvé čo mala poruke asi lebo bola mokra to si na tom pamätám… Povedla som len toľko, že sa zbláznil čo to robí… Potom mi dal facku… letela som neviem kde ale prebrala som sa až v nemocnici. So zašitou hlavou.
“Preboha Silvia si mala zavolať! By som prišla a ….” zastavila ma rukou
“Volala som mame… Prišla aj s políciou, nakoľko Martin ma čakal v nemocnici. Už ho nechcem nikdy vidieť. Snažil sa ku mne dostať bol agresívny aj na lekárov… Uvedomila som si, že toto nechcem. Dala som žiadosť o zákaz približovania sa a podala som trestné oznámenie na úblíženie na zdraví – psychické aj fyzické… Vlastne budem PN asi dlhšie… Chcem aby si to tu viedla Megi…. Oznámim túto skutočnosť tímu a odídem… Nastavím preposielanie pošty na tebe a automatizované maili z mojej schránky….”
“Silvia…. ja ja… nemôžem ťa zastupovať… ja nie som kompetentná….a”
“Ja sa ťa nepýtam či chceš ty, ale, že to chcem ja a tak to bude, potrebujem tu mať niekoho, kto to je zodpovedný a nepodkope ma tu….”
“Ja neviem….”
“Keď to nebudeš zvládať môžeš mi kedykoľvek zavolať na súkromné číslo…” vyzeralo to tak, že ukončila debatu.
“Kde pôjdeš? Vieš chcela by som ťa navštíviť.”
postavila sa k oknu, preložila si ruky.
“Pôjdem k matke, na vidiek potrebujem si oddýchnuť a TEN nevie kde to je…” Našla som si aj psychológa aj kôli súdnemu konaniu.”
“Keby si potrebovala akúkoľvek pomoc….”
“Viem a ďakujem ti… môže odísť.”
odišla som bezslova. Otrasená tým, čo mi povedala a s obdivom, že sa z nej stala konečne žena nezávislá na mužoch. Je to kruté ale toto jej otvorilo oči. Dúfam, že sa už viac nenechá otĺkať. Sadla som si k svojmu PC a nevedela som sa sústrediť. Príbeh mi neprinášal zrovna pozitívne myšlienky.
Kým neprišli všetci kolegovia, bola Silvia v zasadačke. Prišla len pozvánka na neodkladné stretnutie v zasadačke. Všetci sa zborovo zdvihli. Mne sa tam nechcelo z viacerých dôvodov: po 1. preplnená miestnosť a po 2. Silvia hodlá oznámiť, že som jej zástup.
Keď som ju videla pri tom ako graciózne prednáša a vysvetľuje čo bude. Tak som závidela, toto nikdy nezvládnem, pripadám si zúfala. Na záver ma požiadala aby som tam ostala, že mi predá všetko čo budem potrebovať.
A tak sa aj stalo. oboznámila ma s agendou, kde je čo uložené, a ako to je organizované. Predala mi služobný telefón, notebook a pager. Svoj pracovný kalendár, prístupové mená a heslá. A na záver kľúč od kancelárie. Potom ma objala a zaželala veľa šťastia. Toto vo mne vyvolalo pocity smútku a tak som sa rozplakala… A keď už som plakala ja tak plakala aj Silvia. Tak sme tam plakali asi 10 minút.
“Ešte ti dám jednu radu….”
“Áno…” utierali sme si oči a teraz nám to prišlo smiešne.
“Zorganizuj hneď team building… Vlastne som ti ho už zariadila len to treba potvrdiť. Do piatku budu ti volať. Vytvor pozvánku, je to hradené z jedného projektu.” usmiala sa…
“Nastavila som to tak, aby si tromfla moju dnešnu rozlúčkovu neviem ako to mám nazvať. Jedlo a koláče v kuchynke.” zasmiali sme sa.
“Si dokonalá Silvia. Obdivujem ťa, kedy si to všetko zvládla…”
“Pomohla mi mama aj… “
Silvia so svojou najladnejšiou chôdzov vyšla a pozvala kolegov na afterpárty a udelila pol dňa voľno celému oddeleniu, kým je to v jej kompetencii. Týmto tromfla aj svoj plánovaný večierok, v ktorom som ju mala tromfnúť.
